Theikos Nomos (Božské právo)

[DeletedUser824]

Theikos Nomos (Božské právo)

Kroniky východných kráľovstiev, ako ich spísala ruka Meonola Ispida, ktorý bol svedkom oných nešťastných rokov, kedy Kovirské kráľovstvo trpelo občianskou vojnou a nádej slobodného ľudu takmer pohasla​

"Aby sme v úplnosti pochopili udalosti oných dní, musíme si uvedomiť rozsah beznádeje, ktorá bola prítomná v tom čase všade. V kráľovskóm dóme, v kupeckých vilách, v sedliackych chatrčiach, v srdciach slabého i najodvážnejšieho. Bez rozdielu nachádzala si beznádej miesto, odkiaľ v nestráženom okamihu útočila a uchmatla všetko, čo mohla. V takom čase býva imperatívom príchod niekoho, kto v ľudoch znovu zažne hoc aj malý plameň nádeje. V Svätom Kráľovstve Kovirskom bol týmto "spasiteľom" Oloch Chronárion, mocný vo vôli a istý v mysli. On sám sa však nevidel väčší ako sa sám sebe javil a pokladal sa len za šťastného muža. Je pravdou, že než sa stal veľkým, len tesne ušiel nespravodlivej smrti."

Meonolos Ispides, Theikos Nomos​

Časť prvá - Ozveny Tmy​

Kapitola prvá - Krivé slovo, rovná reč!

Na hlavnom námestí bol hluk, krik, ruch a neskutočný smrad. Socha starého Thaala Arisena, Bieleho orla, stála bez pohnutia, ako inak, bola to koniec koncov socha, a akýmsi riadením osudu alebo šťastnou náhodou bola uchránená od holubieho trusu. Naopak námestíčko okolo sochy bolo zas*ané znamenite, do posledného miestočka. V intenzívnom zasie*aní ovšem holubom vypomáhala miestna hydina a iné drobné vtáctvo. Nečakane, ohavný puch nebol spôsobený vtákmi a ich exkrementami. Námestie bolo totiž zaplnené obyčajným ľudom. Sedliakmi, žobrákmi, drobnými zlodejmi, nevoľníkmi a tak ďalej, no a tí všetci, bez toho, aby im to nejak významne prekážalo, páchnu naozaj nevábne. Upotené telá roľníkov, lepkavý hnilobný puch žobrákov, hnojom zapáchajúce vidle a deti, všetko ako má byť. Všetci prišli na popravu, to sa predsa musí...

Oloch kľačal zo spútanými rukami pred "pódiom".Mali ho vešať."Prečo mi, kur*a, nedali na hlavu vrece?"-pýtal sa sám seba. Chcel tomu čeliť hrdo a bez strachu. "Bojím sa," uvedomil si, "kure*sky sa bojím." Zajíkol sa vo vlastných myšlienkach, ak je to vôbec možné. "Vraj vlastizrada, pche!" uvažoval, hľadiac na špalok pred sebou."Ako sa mi to vôbec mohlo stať?! A ešte pri takej prkotine ako je diplomatická večera. Taká kravina! To, že som si z kráľovskej pokladne bral nejaké to "niečo", to nevadilo nikomu, to robí predsa každý. Ale keď pošlem nejákeho "podajpodrž" sultána z Juhu, z pr*ele sveta tam, kam patrí, tam, odkiaľ prišiel- do pr*ele, to už niééé, to už sa im nepáči...To už musím, kamarát, odvisnúť. Čo už? Tak to kur*a chodí. Zlodej behá na slobode a kradne a ja, ktorému skutočne záléží na tomto kúsku svätej zeme, budem visieť. K pos*aniu! Vraj príde aj sám kráľ. Mám ho, panáka, rád, aj keď v jeho mene ma budú vešať. To som ti, kamarát, čudný chlap..."

Kráľ prišiel na námestie bez zvyčajného sprievodu, šiel s ním len veliteľ Kráľovskej Stráže Yarick. Ľudí okolo to nijak nevzrušilo, čakali na popravu. Kráľ prišiel až ku šibenici a zastavil sa pred kľačiacim Olochom.
"Jeho výsosť! Kráľ..." kričal herald pod šibenicou, no kráľ ho posunkom umlčal.
"Som Kwin Rogenn", predstavil sa Olochovi, ktorý pred ním vyjavene kľačal s otvorenou hubou. Trochu hlúpo prikývol -ako že vie, ako že nie je predsa žiadny debil. Potom sa spamätal, sklonil hlavu a povedal: "Oloch, Vaša výsosť."
Kráľ prikývol a povedal: "Prepáč, že si na mňa musel čakať v takej nevyberanej polohe, ale po tom, čo ti zdelím, čo ti zdeliť chcem, budeš, myslím, celkom rád a to čakanie mi odpustíš..." zakončil úsmevom a pokračoval."Vieš, tvoj spis som čítal veľmi pozorne, sám som sa zhováral s ľudmi prítomnými na onej nešťastnej večeri a po nedlhom rozhovore so sudcom Dlgošukom som sa rozhodol udeliť ti milosť. Koniec koncov, onen sultán už je aj tak dávno tam, kam si ho poslal." Povedal mu to kľudne, bez pátosu a dokonale naučenej nonšalancie, ktorú by ste čakali u kráľa stojaceho pred šibenocou.
Oloch zdvihol hlavu a hubu nechal, somár hlúpy, zase otvorenú. Zahľadel sa svojimi privretými očami do tých kráľových a uvedomil si: "Vraví pravdu...myslí to vážne, dáva mi milosť...vraví pravdu, budem žiť...budem žiť!" Zavrel oči, zmohol sa na skromné: "Ďakujem.", a prinútil sa, aby sa nepomočil.

Akonáhle ľudia stojaci najbližšie ku kráľovi a Olochovi začuli slovo milosť, davom sa začala širiť nespokojná vlna šepotu. Potom, až boli všetci oboznámení s tým, ako sa veci majú, ako na znamenie sa ozvalo nesúhlasné a sklamané hučanie. Niektorí sa davom tlačili preč, domov a na polia, iní s nádejou čakali aspoň na bičovanie, alebo trebárs len dereš. Ale milosť je milosť. Dav sa pomaly rozišiel, aj zo žobrákmi. Ľudia si šli po svojom, a za odchádzajúcim kráľom Rogennom a takmer odvisnutým, takmer poš*atým Olochom sa nikto neohliadol.
(...pokračovanie v ďaľšom príspevku)

 

[DeletedUser824]

"V časoch biedy, hladu a neodvratnej smrti sa očakáva nástup hrdinských činov, ktoré ako také nikoho neohúria, naopak, napriek ich nutnosti, sú často považované za obtiaž. Taký je údel veľkých mužov.Kwin Rogenn, Oloch Chronárion i Kimmaro "Esthelien" by nám o tomto fenoméne istotne povedali viac, no ich kosti už zaslúžene odpočívajú na druhých brehoch. Ako protipól k ich činom vystupujú na svetlo činy zlosynov, ktoré prostý ľud, paradoxne, v strachu a bázni považuje za veľkolepé. Antagonistom "krvavých rokov" kovirskej histórie bol chlapec Armon, bez šľachtickej krvi, v skutočnosti utečenec a ničím výnimočný mládenec, ktorého by História istotne opomenula, nebyť smrti, ktorá ho sprevádzala na každom jeho kroku. Smutná náhoda dostála svojej povesti a stret Kwina Rogenna, kráľa Koviru a Armona, arínskeho utečenca, uvrhla do kulís, z ktorých títo dvaja, v budúcnosti veľkí muži, nemohli vyjsť ako priatelia."

Meonolos Ispides, Theikos Nomos​

Kapitola druhá - Zovretá päsť

Deň bol nepríjemne horúci a žiara Slnka mu vytrhávala posledné vlákna vzdoru. Bol na pranieri, za krádež z kráľovského proviantu ho čakalo dvadsať rán bičom. Armon nebol zlodej, nekradol z chamtivosti, ale kvôli hladu. "Kráľovský proviant.Pche!" hovoril si,"Dva týždne starý chlieb, ktorým by jeden presnou ranou s prehľadom skolil býka,a plesnivý syr, ktorý by vypľul aj hladný trpaslík, a tí su schopní zjesť aj vlastné ho..."V tej chvíli dostal zaucho. Len tak, z cviku. Strážca Chulej si predsa nemohol nechať uniknúť udrieť niekoho, kto sa nemôže brániť.Ale kto by mu to mal za zlé? Časy boli nepríjemné pre každého.

Letné mesiace nepriali Kovirskému kráľovstvu ako dlhé roky predtým. Neprirodzené horúčavy a sucho si vybrali svoju daň na poliach a celý ľud hladoval. Navyše incident z južných hraníc vyvolal vlnu nevôľe ako u kovirskej šľachty, tak aj u pánov južných zemí. Kupecké karavány z juhu boli vraj napadnuté kovirskou jazdou a sultáni Al Kharíd i Thulmelin Astarghe požadovali verejné osravedlnenie a krv zodpovedných. Kovir prirodzene svoju účasť na masakre popieral a pravdou bolo, že celá udalosť bola zinscenovaná špionáznou službou Menhorského kráľovstva, západného suseda Koviru. Konflikt bol neodvratný a necelý týždeň na to vyhlásili južné zeme - Alkhba a Al'caan vojnu Koviru.Kwina Rogenna povinosti vojenského práva povolali do pevnosti Coen Fall na juhu jeho zeme a rovnaké povinosti ho prinútili potrestať toho nešťastného chlapca. Ukradnúť jedlo z vojenského proviantu kvôli hladu je zločin, ktoré jeho srdce mohlo pochopiť, ale jeho ruka musela potrestať...

"Ja by som s takými poriadne zatočil!" hovoril strážcovi Chulejovi strážca Moylo, o ktorom sa povrávalo, že bol taký sprostý, že jednej noci nepoznal rozdiel medzi vlastnou manželkou a susedovou kozou.
"Veru!" pritakal mu strážca Chulej. "Necháš ho vziať kúsok žvanca a potom ti siahne na majetok. Nebude mu dosť, a zachce sa mu po tvojej žene!"
Prítomní, služobne mladší vojaci, vyprskli smiechom. Chulejovu ženu by totiž aj ten najgalantnejší muž musel označiť za prinajmenšom nepôvabnú a mnohí, duchom prostejší, by neznámemu rovno poradili, aby radšej siahol po koze suseda strážcu Moyla.
"No čo kukáš, mládenec?" s nepeknou grimasou zagánil Moylo na Armona uvezneného v pranieri."Na slobodu by si chcel, čo? Ešte vydrž, ešte dostaneš niečo na pamiatku."
"Veď počkajte," hovoril si Armon v duchu."Môj čas raz príde.A potom...potom bude neskoro.Každý jeden z vás bude chrliť krv a budete žobrať o to, aby ste si sami mohli vziať život!"
Nikto z vojakov prirodzene nevedel, čo si Armon myslí. A aj keby to vedeli, smiali by sa mu a pokladali by to za bludy vyvolané prílišnou žiarou Slnka...a nemohli by sa mýliť viac.

Kapitán kráľovskej stráže Yarick bol na svojho kráľa nesmierne nasrdený. Všetko pre to nešťatné bičovanie úbohého chlapca.
"...a to ani nehovorím, čo si bude o tom povrávať ľud!" kričal na kráľa."Nechať ho zbičovať za takú...takú...takú donebavolajúcu hovadinu!" Yarick zjavne zabudol s kým sa zhovára. Kwin Rogenn len v kľude sedel a pozeral na rozhnevaného Yaricka, ktorý pokračoval.
"To by ma zaujímalo, kráľ môj, čo by si robil, keby niekto z tvojich ľudí siahol na tie dobroty. Čo ak by som ja! Ja keby som vzal kroasáánt alebo čerešničku alebo čerstvú broskynku! Aj mňa by si nechal zbičovať?!"
"Nie, Yarick, nenechal by som ťa zbičovať. A upokoj sa." povedal mu Kwin Rogenn, no Yarick pokračoval.
"Ó, tak mňa by si zbičovať nedal! A čím, čím by som si zaslúžil také priam kráááľovské zaobchádzanie?!"
"Ten chlapec zobral, čo mu nepatrí v čase vojny a dostal za to dvadsať rán bičom. Ale ty, Yarick, si vojak. Keby si to urobil ty", povedal mu kráľ a pozrel mu do oči, "nechal by som ťa popraviť."

(...pokračovanie v ďaľšom príspevku)

 

[DeletedUser824]

"...a ako vieme, prvé dobývanie Coen Fall bolo neúsešné. Obliehacie divízie Al'caanskej severnej armády, pozostávajúce z vrhacích omnipultov (*pozri tiež omnipult), spolu s brigádami nájomných žoldnierov, prevažne zo slobodných severných zemí, sa obrátili na ústup, do zdanlivého bezpečia pohraníčných pevností Alkhby. Pokiaľ ide o Kwina Rogenna, jeho smutný osud započal ešte než opustil Coen Fall. Jeden z mála verných (a preživších) kráľovských poslov mu priniesol správy o tom, ako na severe v hlavnom meste, Strongenne, prebehla vzbura a moci sa chopili senátori (z väčšej časti platení bezodnou pokladnicou Menhoru). Vrchný kanclér Oloch pred očami sveta zradil svojho kráľa, no v srdci by muža, ktorý ušetril jeho život, nikdy nezradil. V skutočnosti umožnil Rogennovi prekročiť juho-západné hranice Koviru, kde sa "Exilový kráľ" dostal do divočiny lesov východného Menhoru. Stojí za zmienku epizódka samotného prekročenia hraníc, kde po tom, ako bol kráľ konečne dohnaný platenými lovcami, nečakane zasiahol istý neznámy a po krátkej, ale intenzívnej bitke, Rogenna zachránil. V tomto mieste putovania Kwina Rogenna sú pramene veľmi nejasné, ale zdá sa, že po niekoľkých dňoch putovania lesmi, bol Rogenn zajatý tlupou banditov, ktorí boli skutočnými pánmi divočiny v oných miestach. Veliteľom bandy, ktorá zajala Rogenna bez toho, aby odhalili jeho identitu, bol muž, ktorého zrejme volali Buran..."

Meonolos Ispides, Theikos Nomos​

Kapitola tretia - Zblíženie

Buran bol nevzľadne vyzerajúci chlapík, s veľkým guľatým nosom a krvou podliatymi očami. Na veliteľa tlupy banditov sa hodil dokonale. V zamyslení, s rukami za hlavou, stál pred Kwinom Rogennom, ktorý bol pevne priviazaný o kmeň veľkého dubu.
"Mal by som ťa zjavne zabiť." povedal po chvíli."Ovšem, je tu jeden problém. Neviem, čo by na to povedali naši páni a ich Zákon." Dvaja poblíž stojaci chlapi sa poslušne zarehotali sarkazmu ich veliteľa.
"Pavere legibus necesse est." zarecitoval Kwin Rogenn polohlasne, skôr pre seba.
"Vskutku, pravdu vravíš. Áno, zákony je nutné dodržiavať." prkvapil ho Buran svojou znalosťou učeného jazyka."Ale musíš si uvedomiť, že zákony vznikajú na základe skúseností, a nie preventívne. Človek skúma, pozoruje, porovnáva a keď sa mu nejaké chovanie nepáči, alebo má takéto chovanie neblahé následky pre neho, jeho rodinu, kmeň, alebo akúkoľvek skupinu, ktorá ho integruje, tak toto chovanie jednoducho zakáže. A hovorí tomu Zákon. Ale ako sa má moja spoločnosť, moja milovaná spoločnosť, chránit pred takými ako si ty?"
"Predpokladám, že tento múdry muž mi to povie." snažil sa do svojho posmechu vložiť toľko vzdoru, koľko len mohol, aby zakryl strach.
"Necháp ma zle, ale náš zákon nepozná tvoj model chovania, stojíš, takpovediac, mimo zákon. A vôbec, naša spoločnosť nemá skúsenosť s takým skur*ysynom ako si ty." Buran si odpľul."A preto som si vytvoril svoj vlastný zákon. Zákon, ktorý mi umožní sa s tebou vysporiadať."
"A čo ak ťa na oplátku môj zákon pošle do pr*ele a ešte niečo zaujímavé pridá o tvojej matke."
Buran s pochopením pokýval hlavou."To by som tvojmu zákonu vskutku nedoporučoval. Ono by to tiež mohlo bolieť. No, a keďže, čo sa týka môjho osobného zákonníku, mám moc nielen legislatívnu, zákonodárnu, ale aj, a uváž sám, aké je to vtipné, i exekutívnu, je mojím právom, ba aj povinnosťou.."rozkročil sa a urobil oblúk svojim mečom,"...uchrániť svoju spoločnosť pred kontaktom s tebou."
Rogenn vedel, že Buran to nestihne. Vedel to už od chvíle, keď ho zneďaleka očami kontaktoval "Neznámy Ochranca" a dal mu znamenie, že situáciu ma zrejme pod kontrolou.

V jednom okamžiku sa stalo niekoľko vecí súčasne. Keď sa Buran naprahoval mečom, dvaja prítomní banditi, odetí obdobne ako Buran, padli na zem ako podťatí. Neznámy Ochranca ihneď po nich, ovšem ladne, ako mačka, na špičky, pričom jednou rukou sa prstatmi pridržoval zeme, a v druhej a v ústach držal rukoväte svojich dlhých dýk. Buranovo prekvapenie trvalo kratúčko. Jeho úder sa, ešte za hlavou, spomalil len nepatrne, aby následne pokračoval. Rogennovi blesklo hlavou, ze Buran to možno, predsa len, narozdiel od Neznámeho Ochrancu, stihne. Nestihol. Jeho úder bol nejakým umením odklonený a potom Rogenn už len videl, ako sa Buran v mrtvolnom kŕči trasie na zemi s prachom v očiach a s čepeľou trčiacou mu z ohryzku.

"Tak teda vyzerá Ten, ktorý je rýchlejší ako smrť." vírilo Rogennovi hlavou, zatiaľ čo Neznámy vytiahol dýku z Buranovho hrdla, starostlivo otrel čepeľ a šiel uvoľniť Rogenna, ktorý bol stále spútaný pri veľkom dube.
"Je rýchlejší ako ona a cez to všetko.." hovoril si, hľadiac do tváre muža, ktorý mu už podruhý krát zachránil život, "...cez to všetko ju má v očiach."

(...pokračovanie v ďaľšom príspevku)

 

[DeletedUser824]

"Súčasní historici najväčmi sa rozchádzajú v názoroch na Armona Maladjana, ktorého niektorí pokladajú za obeť doby, iní za krvilačné monštrum, mnohí dokonca zdieľajú presvedčenie, že dopad jeho činov na naše dejiny je značne preceňovaný. My nebudeme polemizovať o jeho osobe, nakoľko ponúkame jeho pravdivý príbeh, ktorý najlepšie pomôže vytvoriť si názor na túto neľahkú záležitosť. Podobným manévrom sa však nemôžme vyhnúť popísaniu charakteru osoby Ematrix Devour, ktorá, ako vieme, bola iniciátorom Armonových hrôzostrašných a veľkolepých činov. Jednalo sa o prchkú, nekompromisnú vnímačku - držiteľku hlasu, pevných rysov, peknej, prísnej tváre a rovných havraních vlasov. Jej vek sa javil, ako u všetkých vnímačov, neurčitý, no tí, ktorí ju videli na vlastné oči, ju pokladali za atraktívnu zrelú ženu."

Meonolos Ispides, Theikos Nomos​

"Vnímači boli pokladaní za ľudí, ktorí boli schopní pomocou myšlienky a prostredníctvom "hlasu" pozmeniť skutočnosť. Najznámejšími a najkonkrétnejšími predstaviteľmi vnímačov boli Bardi (*pozri tiež Bardi), ktorí vraj dokázali vstúpiť do takzvaného tieňového sveta, teda Tmy (*pozri tiež Tma), kde pomocou akýchsi zmyslových vláken ohýbali tieň a tak dokázali meniť skutočný svet. Menili tvary, zvuky a dokonca vraj i ľudské myšlienky. Ich učenie sa zakladalo na premene elementov a ich výhradnej schopnosti komunikovať s "tieňovými bytosťami", inak tiež démonmi. My dnes však už vieme, že všetky tieto informácie nezakladali sa na pravde, ale boli len výmyslom pohanov v službách diabla, ktorí mali za úlohu čo najviac oddialiť príchod nášho mesiáša, svätého Izirea z Monery."

padre Lepoxus Hopicrittus, Magikon: Encyclopaedia Heretica​

Kapitola štvrtá - Brieždenie

"Máš za úlohu ma teda chrániť a súčasne mi nesmieš povedať viac..." opakoval Rogenn. Neznámy prikývol.
"Je teda niečo, čo mi prezradiť môžeš?"
"Áno. Svoje meno." povedal to s hrdosťou. Zjavne to považoval za dôležité. "Som Kimmaro", povedal po chvíli.
"Kimmaro teda", hovoril si Rogenn v duchu,"z neznámeho ochrancu je ochranca Kimmaro...a to má byť, kur*a, všetko?!"
"Ešte niečo mi smieš povedať?" vyhrkol podráždene.
"Mno, môžem ti toho povedať hromadu, ale čo a kedy ti poviem, je ponechané na mojom úsudku."
Rogenn na neho neveriacky hľadel a premietal, či sa ho Kimmaro snaží nas*ať zámerne."No to ma po*er!" k svojmu prekvapeniu to povedal nahlas.
"Nie je múdre hovoriť také veci", mračil sa Kimmaro.
"Pohoršuje ťa to snaď?"
"To nie, len na situácii nenachádzam nič k pos*aniu, to je všetko."
"No ty si mi divný panák.."
"Ja nie som divný panák, ty panák!" povedal Kimmaro a vpravde divne si klepal na čelo.
"No to mi hovor", vravel si Rogenn."Vraj nie je divný. Tak prečo je do pr*ele, celú dobu, čo sa zhovárame, úplne nahý?!"

Kimmaro si zo svojej častej nahoty zjavne nič nerobil a Rogenn si na ňu, ostatne, v podstate zvykol. Oveľa znepokojivejšie a skutočným dôvodom Rogennových rozpakov boli Kimmarove defekačné návyky, ktoré nezahŕňali súkromie. Napriek zjavným rozdielom v sociálnych činnostiach a Rogennovej opatrnosti pre nedostatok informácií vzniklo medzi mužmi, ako to pri spoločnom putovaní býva zvykom, isté puto. Skúsené Kimmarove oko stopára ich za necelý týždeň previedlo cez divočinu východného Menhoru a tak sa desiaty deň Rogennovho exilu ocitli pred hradbami mesta Gillen, metropoly Južného Menhoru. V mieste kde odpočívali, mesto obtekala Yura, Veľá rieka, ktorá stekala z vysokých Stolových hôr ďaleko na severo-východe, križovala celý Kovir a divočinou, skrytá v hustom poraste, putovala až sem, odkiaľ sa len niekoľko míľ ďalej vylievala do Modrého mora. Gillen (v starej reči Quill'ain) bol jedným z najstarších miest a bolo to práve tam, kde pred stáročiami spojené sily Thaala Arisena, Bieleho orla Koviru, a Cephilima "Motýlika" Menhorského odolali konečnému nájazdu Galaarskej ríše, než kammené steny na západe naveky zalialo more. Boli to veru šťastnejšie dni, kedy Kovir a Menhor boli pevnými spojencami a silným jadrom východných kráľovstiev a boli to tieto dve zeme, ktoré uchránili všetky ostatné od pohromy.

Rogenn a Kimmaro sa tú noc rozhodli naposledy prenocovať pod holým nebom s vedomím, že konečne môžu povoliť na stráži a dovolili si na noc založiť drobný ohník pri brehu rieky Yury a upiecť si ďaľší dôkaz Kimmarovho skvelého loveckého umenia, ktoré Kimmaro sám, veľmi rád, a veľmi často ospevoval.
"Vieš, Kimmaro, mal som onej noci čudný sen." hovoril Rogenn žúvajúc stehno nebohej lane."A odvtedy mám v mysli mrak. Rozmýšľal som, čo keby sa, čisto teoreticky, nedajbože, niečo prihodilo. Rozumej, prihodilo nám. Čo keby jeden z nás umrel. Alebo čo keby som konečne z tej bohmi zatratenej horúčavy dostal bludy. A v šialenstve by som sa snažil siahnuť si na život. Alebo čo keby som sa ti, božechrán, čisto teoreticky, v pomätení, začal vyhrážať, že siahnem nie na môj, ale na tvoj život! Je možné, že za takých podmienok, by si mi, čisto teoreticky, bol ochotný odpovedať na čokoľvek, čo sa ťa opýtam?" Rogenn ho nenápadne sledoval a odhadoval, nakoľko to Kimmaro zobral vážne a či z toho niečo dokonca vyťaží. Bol na seba hrdý.
Kimmaro ešte chvíľu pokojne prežúval, hľadel na Rogenna a napokon pomaly prehovoril."Keby si sa mi, nedajbože-božechráň, čisto teoreticky, akokoľvek, kamarát môj, vyhrážal", veľký muž si počas toho ako hovoril, svojim loveckým nožom ukrajoval kusy mäsa,"tak by som ťa potom musel šľahnúť polenom po hlave a odtiahol by som ťa hentam k rieke. To by som musel, tak by kázala moja česť, rozumieš. Pri tej vode by som chytil tento nôž," tvar čepele Rogenovi spôsobil neblahú predtuchu,"a pomaličky, po kúsočkoch, by som ti začal ukrajovať tie tvoje tlsté kráľovské prstíky - na rukách, na nohách...A hádzal by som tie kúsočky po jednom do rieky, a napokon by som ťa nútil sa pozerať, ako tam tie rybky neposedné zubaté tvoje prtíčky s chuťou papajú. Čisto teoreticky."
"Čisto teoreticky..." hlesol Rogenn ako by mu dochádzal vzduch.
"To je jasné!" prikývol mu veľký muž s širokým úsmevom.
"Tak to teda vypadá, keď Kimmaro žartuje" rozmýšľal Rogenn a mysľou mu zavíril obraz, v ktorom hľadel na svoje krvácajúce ruky a ďalej, do rieky, ktorá akoby vrela, nakoľko sa stala miestom pre hostinu Yurských piraní a videl tiež nad sebou stojaceho Kimmara s vážnou, otcovskou tvárou, ktorá mu hovorila:" To sa predsa nepatrí!" Trhlo mu v prstoch, na zem mu padol kus mäsa a dvihol sa mu žalúdok. Fakt, že jeho královské prstíky vôbec neboli tlsté, mu bol len chabou útechou."Snaď to len nemyslel vážne?!" prehltol naprázdno.
"Myslel...myslel si to vážne?" neustrážil svoj hlas a na konci vydal vysoký priškrtený tón.
Kimmaro na neho vrhol svoj pohľad s dokonale kamenným výrazom a povedal:"Nie, žartoval som."
Kwina Rogenna to nijak významne neupokojilo."Nevyhrážať!" prikázal si.

V Gillene ich Kimmaro, bez toho, aby Rogennovi čokoľvek vysvetlil, zaviedol k chatrči pri západnej hradnej bráne. Bez ohlásenia vošiel dnu a Rogenn ho nasledoval. Dnu sedel starec, ktorý mal, podľa Rogennovej mienky, minimálne dvestopäťdesiat rokov. Len čo vstúpili, Kimmaro si bez slova pred starcom kľakol na kolená a Rogenn ho neochotne napodobnil. Starec si to všimol, a zatiaľ čo ich posunkom dvíhal zo zeme, povedal Rogennovi:"Bráni ti snaď, mladý muž, tvoj kráľovský majestát v tom, aby si prejavil úctu starcovi?"
"Ni..nie.." Rogenn sa tam cítil nesvoj.
"Nie, nie, istotne to bude únava z cesty, a že si podnikol dlhú cestu. Povedz mi, teraz, keď tvoja púť na chvíľočku ustala, aký je tvoj cieľ, Kwin Rogenn Kovirský?" Kimmaro si medzitým sadol do rohu miestnosti a ďalej sa rozhovoru nezúčastňoval.
"Noo..ja...ja chcem získať naspäť svoj trón!" prekvapil Rogenn seba samého.
Starec sa zachechtal."Vskutku zvláštna je myseľ kráľov, ak chcú získať niečo tým, že sa od toho každým krokom vzďaľujú! Povedz mi, Rogenn, prečo chceš späť svoj kovirský trón? Istotne preto, že ti právom patrí?"
"Nie..ja, ja chcem slúžiť svojmu ľudu!"
Starec sa opäť zasmial."A či je nutné v službe ľudu sedieť na tróne?"
"Nie, ja..do čerta s tebou starec! Aký ma význam klásť mi otázky, ktoré v sebe dporedu skrývajú tvoju odpoveď?" zakričal. Starec spokojne prikývol a kývnutím Rogennovi odpovedal: Zobudil to, čo zobudiť chcel.Potom mu nahlas povedal:
"Vypočuj ma, môj pane a vedz, že v tejto núdzi nie si sám. No nech je ti známe, že v tomto zlom čase je na svete väčšia hrozba, ako meč a zrada ľudskej ruky. Čaká nás dlhá cesta a mnohé rozhovory, no toľko ti poviem bez odkladu, že po svete chodí muž stratenej krvi, ktorému dávno bolo súdené otvoriť dvere Tme, a tak spôsobiť, že naše svety sa opäť budú prelínať ako za starých dní. Smrteľné nebezpečenstvo hrozí človeku a my, v jedinej nádeji, teba vidíme ako toho, kto má v sebe skrytý hlas a môže svetu pomôcť!"
Kwin Rogenn na neho chvíľu vyjavene hľadel, až sa tentoraz nesvoj cítil starec.
"Ja..ja sa ospravedlňujem za ten pátos. Ale už je to nejaká doba, čo som chodil po zemi a užíval tento jazyk. Je taký...neprirodzený. Poviem ti ešte toľko, pán môj, že Kimmaro je mi verným služobníkom už dlhšie ako jeden ľudský život, nemaj mu preto za zlé, že ti mnoho nepovedal.." chvíľu starec akoby uvažoval "..že ti vlastne nepovedal nič."
Rogenn to s podivom prijal a v porozumení a s ospravedlnením pozrel na svojho súputníka, ktorý ovšem celú scénu opäť zas skazil tým, že sa s nezáujmom špáral v nose.
"Teraz ťa, Kwin Rogenn, čaká krátky odpočinok, než vyrazíme na skutočnú Cestu, na ktorej ti bude všetko objasnené. Spi toľko, koľko len môžeš, lebo sa môže stať, že spánok, ako ho poznáš, najväčší dar ľudstva, už nikdy nezakúsiš."

(...štvrtá kapitola bude pokračovat v ďaľšom príspevku udalosťami v Kovire, príbehom Olocha Chronáriona)

 

[DeletedUser824]

(...pokračovanie štvrtej kapitoly)

"Po mnohých týždňoch neprirodzených horúčav sa Kovir stal obeťou rovnako neprirodzených prudkých dažďov, ktoré paradoxne zničili posledné zvyšky úrody na poliach. Kovir bol v kríze, a nielen ekonomickej. Na južných hraniciach boli pripravené spojené armády Alkhby a Al'caanu a zdalo sa, že je len otázkou času, kedy nastane nevyhnutné. Naviac sa do Strongenu zbiehali utečenci ako z výchoného Koviru, ktorí zmätene hovorili o tieni bez mena, tak aj zo západu, ktorí prinášali svedectvo o mobilizácii Menhoru. Jeho ľahká jazda už započala pohraničné rabovania, ktoré mali za úlohu v ľudoch vzbudiť strach a čiastočne narušiť infraštruktúru vnútorného zásobovania. Kovirský senát, v tejto dobe, zdalo sa, na situáciu ani zďaleka nereagoval adekvátne."

Meonolos Ispides, Theikos Nomos​

V Strongene, hlavnom meste Koviru už tretí deň pršalo, no na námestí aj tak stálo pár ľudí, ktorí načúvali licitátorovi Thanátovi, ktorý vyzdvihoval záslužnú prácu kovirských senátorov, ktorí však v skutočnosti mnoho nerobili. Za nekresťanské peniaze, ktoré si brali ako z kráľovskej pokladne, tak aj od špionážnej služby Menhoru, len príležitostne povedali to, čo sa od nich čakalo. Dážď na druhú stranu bol omnoho záslužnejší - spláchol z námestia všetky ho*ná a mnohí ľudia si vraveli, že Bohovia chcú spláchnuť tú krv, ktorú senátori v neprávosti pri vzbure preliali na svätej zemi. Niektorí odvážnejší si dokonca šuškali, že kovirské nebo plače za svojim kráľom. Oloch rázoval zo snemu do svojho sídla. Konečný výrok Správnej rady znel jasne: "Všetky obchodné aktivity Koviru obmedzujú sa na vývoz mramoru a striebra a všetky dostupné financie budú investované do nákupu nekaziacich sa potravín. Kráľovská pokladnica je pod prísnym dozorom, nesmie z nej zmiznúť nič, čo nebudé použité z rozkazu Správnej rady." Keď dospel k svojmu domu, ihneď túto novinu tlmočil svojim senátorom, poslednej hŕstke vernej kráľovi.

"...takže žiadne súkromné obchody. A z kráľovskej pokladnice.." zamyslel sa,"z pokladnice berte menej ako obvykle a v najvyššej tajnosti." Senátor Naris, ktorý sa javil zo všetkých senátorov najčestnejší a najvzenšenejši pozrel na Olocha s pohoršením.Ten mu ovšem nevenoval pozornosť ,a len čo dohovoril, na dvore pred jeho domom sa strhla akási mela. Podišiel bližšie a videl tam výčíňať akúsi ženu. Jeho strážca, Moylo, sa mu chystal podať hlásenie.
"Nejaká ženská sa domáha vstupu. Je ako zmyslov zbavená. Podľa mňa to je nejaká..."
Oloch v onej žene medzitým spoznal svoju ženu. "A kurva!"
"Správne, pane."
Oloch na neho pozrel s dvihnutým obočím, no nijak to nekomentoval.
"Arija!" predstúpil pred svoju ženu, ktorú opustil už pred mnohými rokmi, s úmyslom ukľudniť situáciu.
No tá, len čo ho zbadala, ešte nabrala na obrátkach. "A to mám za to, že som ťa šatila, živila a milovala! Za to, že som si posledné od huby odtrhla! Ty skur*ysyn smradľavý, bodaj by ti gule mechom obrástli! Ty..." Oloch mlčal a odpovedal jej len dvihnutým prstom. Prstom, ktorý by vrchný kanclér Koviru v slušnej debate rozhodne vztyčovať nemal. Za chrbtom dal rukou posunok stráži, ktorí ihneď pochopili. Zjavne sa už podobnej scény zúčastnili a ziapajúcu ženu vyviedli tak, aby jej výkriky nebolo počuť.

"Kanclér! Nikdy som tú funkciu nemal brať. Nehodím sa na to." hovoril si v duchu."Tak to dopadá, keď sa hore dostane taký pošuk ako ja. Prdnem si v senáte, kur*y mi z huby lietajú na počkanie, ďaľšie ma priebežne navštevujú...je to so mnou zlé."
Zatiaľ, čo takto uvažoval, z ulice pribehlo malé dievčatko, podišlo k strážcovi Moylovi a podalo mu venček z kvetín, ktorý zjavne samo vytvorilo. Moylo, inak mračivý chlap, venček prijal a na dievčatko sa nečakane milo, a úprimne usmial.
"To," hovoril senátor Naris Olochovi s malou výčitkou, "je pravá podoba lásky."
Oloch to nevzal osobne. Pohľad mal upriamený na ulicu, kde si dvaja kopulujúci psi poskytovali svoju verziu pravej podoby lásky. Mal na vec rovnaký názor, no výnimočne si to nechal pre seba.
Bolo to práve v tej chvíli, keď sa Oloch Chronárion rozhodol, hľadiac na je*ajúce psy, že veci vezme do vlastných rúk.

(...štvrtá kapitola bude pokračovať v ďaľšom príspevku príbehom Armona Maladjana)

 

[DeletedUser824]

(...pokračovanie štvrtej kapitoly)

Po úteku z Coen Fall sa Armon, netušiac, že sa tým vystaví ešte väčšiemu nebezpečenstvu, vydal smerom na juh. Putoval od osady k osade, od mesta k mestu, niekde dostal nocľah a jedlo, niekde dostal na hubu. Dva týždne mu trvalo, než sa priblížil k južným hraniciam Koviru s Alkhbou, kde bol napokon svedkom príležitostných stretov kovirskej jazdy s al'caanskými nájazdníkmi. Zem v tých miestach doslova smrdela krvou a železom a Armon sa tak musel, chtiac, nechtiac, vydať tam, odkiaľ pred mnohými rokmi ušiel - na západ. Putoval vlastne najzápadnejším výbežkom Mazurijskej stepy, na hraniciach Koviru a Menhoru, no Mazurijci už stáročia na kovirskú pôdu nevkročili. Bola to vlastne zem nikoho, a obývaná bola len neveľmi.

V jednej takejto pohraničnej osade sa Armon zastavil na noc. V miestnej krčme U veselej zmije mu krčmár sľúbil nocľah a drobný zárobok, za výpomoc pri vykladaní tovaru, vriec a sudov. Armon sa roboty nezľakol, a súhlasil. Ten večer si teda sadol ku stolu, že pred spaním spláchne horúci deň pivom. Keď mu ho doniesla krčmárova dcéra Milka, dobre stavaná dievčina kyprých tvarov, čarovne sa na Armona usmiala, a ten jej úsmev oplatil. To si ovšem všimol jeden z miestnych štamgastov, obrovský nepríjemne vypadajúci chlapík s malou holou hlavou a prasačími očami.
"Ále, ále, pozrime sa. Niekomu sa zachcelo po mladej Mile, čo?" spýtal sa veľmi nahlas a podišiel smerom k Armonovi, ktorý sedel sám."Micardo je meno moje, drahý otrhaný cudzinec, ale kľudne mi hovor Miki."
"Som Armon, nie som otrhanec a nehľadám problémy" odvetil Armon, ktorý šípil nepríjemnosti.
"Nie, problémy isto nie, tie nehľadá nik. A čo takto naše mešce?"
"Nie som zlodej."
"Možno áno, možno nie. Každopádne by som nerád doma zistil, že mi chýba pár mincí. Možno by nezaškodilo preventívne..." ako hovoril, približoval sa k Armonovi.
Zasiahol však krčmár."No tak, chlapi, to by stačilo!"
Micardo sa stiahol, no nezabudol Armonovi venovať pohľad plný opovrhnutia a výsmechu. Mládenec však nereagoval. Dopil a pobral sa do stajne na slamu, kde mal tú noc nocľah.

Neskôr v noci, ako zaspával, začul rýchle kroky. Vyskočil na nohy v presvedčení, že Miki sa vrátil doriešiť roztržku. Vo dverách stajne však stála krčmárova dcéra Milka. Prikročila k nemu a vášnivo ho pobozkala. Chytila ho za ruku a odtiahla si ho do rohu miestnosti. K jeho prekvapeniu sa tam v tme skrývala posteľ, na ktorú ho Milka bez slova vrhla a zručne zo seba zhodila svoju nočnú košeľu. Natiahla sa k nemu. Bola tam tma a Armon sa radšej nehýbal. Zatiaľ. Milka si ho tam dole skúsene našla. Armonom trhlo.
"Neboj sa." zašepkala mu.
"Nebojím sa." odpovedal, objatím ju k sebe pritiahol a potom už nehovorili. Boli plne zamestnaní.

Hneď ráno sa Armon pustil do roboty. Vykladať vrecia a sudy bola dosť namáhavá a monotónna činnosť, ale Armona -ako každá iná práca- celkom napĺňala. Istú rolu v tom samozrejme mohla zohrať aj včerajšia noc. Práca išla od ruky a než sa zvečerilo, mal hotovo. Krčmár mu bez slova vyplatil mince, bol to totiž dost mrzutý, nezhovorcivý muž. Naopak jeho dcéra Milka bola omnoho družnejšia a starostlivejšia. Celý deň sa okolo Armona vrtela a nikdy nezabudla koketne vystrčiť tú časť svojho tela, ktorú mala práve otočenú smerom k Armonovi. Večer sa Armon, vyčerpaný, ale spokojný, posadil v krčme ku stolu, pri ktorom bol sám a v kľude sa najedol. Keď dojedal kúsok chleba, Milka mu doniesla pivo a zdanlivo nezámerne sa o neho obtrela svojimi kyprými bokmi. Armon v zasnení spomínal na minulú noc a uvedomil si, že by si to veľmi rád zopakoval. Len čo si objednal druhú pintu, prisadol si k nemu potmavší drobný mužík a zacal neuveriteľne rýchlo a nezrozumiteľne bľabotať.
"Bianvenido! Hola, cudzinec. Byť cudzinec, si? To ja videl prvý pohlad. Moje reč nedobrý, no mládenec comprende, si? Mládenec isto lásky plné srdce, nekúpiť prsteň? Pre svoju pani, si? Vamos, vamos, bližšie, ďalej od zlých očí, si?"
"Nemám záujem, žiadnu pani nemám. Vyzerám snaď ako niekto, kto si môže dovoliť kupovať zlaté prstene pochybného pôvodu?"
Mužík len rozhodil rukami. "Pochybného pôvoda, pochybné...krivdí, krivdila mládenec. Á, si, myslí, že ja nepredstaviť." hrdo sa napriamil."Don Alvaro Carlos José Recoba Di Angelis, ale brat hovorí: Alvi, tak aj mládenec povie, si? Ako brat. Nekúpila teda meč? Jeden sám na ceste, musí byt s mečom, si? Khalgarská oceľ, karbónové prúty, urijská koža na rukoväti, nekĺže, si? Nech mládenec skúsila, si?"

Meč sa Armonovi pozdával omnoho viac, no nemal ho čím zaplatiť. Práve keď sa to Alvarovi snažil pretlmočiť, do krčmy vtrhol veľmi namosúrený dvojmetrový chlap a za ním ďaľšie dve jeho gorily. Armon v nom spoznal nepríjemného vyrývačného zm*da Mikiho zo včera.
"Kde je tá krysa?" vrešťal obor Micardo nečakane vyskokým hlasom."Kde je ten bastard, tá sviňa."
Armon mal neblahé tušenie, následne potvrdené Alvarovou snahou čo najviac sa za Armona zašiť. No veľký muž ho napriek tomu zbadal a rýchlymi krokmi prišiel k nim.
"Ty smrad, ty hajzel,ty.." spustil na Alvara,"Izánska špina, podvodník skur*ený..Á, pozrime sa, kde je hajzel, rýchlo hľadaj druhého, čo? Vy ste sa našli. Počúvaj ty prd smradľavý," obrátil sa opäť na Alvara,"ten náhrdelník, čo si mi predal pred dvoma dňami nebol pravý. Vraj pravé morské perly. Ho*no! Lakovené kamienky! Stará sa včera kúpala aj s náhrdelníkom a teraz má na krku ozdobu z obyčajných šutrov, ty podlý, mrňavý..."
Alvaro ho prerušil vskutku dramatickým vystúpením.
"Och! Beda! Ja byť podvodený, ako vy, seňor. Ja naivný, myslieť, ľudi len dobrí, ako chudák Alvaro. Ale poviem čo urobíme, si? Mám tu nazhodu okolnosti krásny zlatý prsteň s ozajstný modrý kameň, si? Zaručene pravý..."
Micardo sa však zjavným Alvarovým hereckým talentom oklamať nedal, a vytiahol svoj nôž. Alvaro stvrdol, a čakal konečnú ranu osudu.
Armon však nečakal. Rýchlym pohybom vytiahol na stole položený meč z pošvy a šikovne veľkého muža sekol do krku, do krkavice. Krv striekala všade. Než sa dve gorily spamätali, Armon jedného z nich širokým, no rýchlym rozmachom miereným taktiež do krku, usmrtil. Posledný nestihol ani vybrať svoju dýku, a Armon po silnom údere využil zotrvačnosť a bez námahy muža prebodol. Ihneď si spomenul na šermiarske lekcie v jeho mladosti v Aríniu, kde by ho majster Cor Angar, velmajster meča, za to prebodnutie istotne pokarhal."Kto udrie najrýchlejšie, udrie dvakrát." hovorieval mu, a Armon netušil ako velmi pravdivé sa jeho slová ukážu.
"Alvi, myslím, že ten meč si zaslúžim aj bez poplatku, čo povieš?" povedal Alvarovi, ktorý sa ešte stále triasol s neveriackym výrazom na tvári.
Napokon sa však prebral a ihneď vzal Armona za ruku."Vamos, šľachetný cudzinec, vamos! Musíme preč, mnoho očí, si? Prídu další...musíme preč!" ťahal ho za rukáv a Armon si uvedomil, že má pravdu. Niektorí chlapi v krčme nečakene spolu s krčmárom, odvrátili pohlad, no iní sa ponáhlali z krčmy preč. Armon nemusel hádať za akým účelom. Následoval Alavara von a utekali ku stajni.
"Nasadni na kona, vyber ktorý páči. A ponáhľaj, si?!" kričal Alvaro na Armona a neskutočne rýchlo sa dvihol na koňa a uháňal preč.
"To sú tvoje kone?"
"Si, si, všetky moje!" kričal vzďaľujúci sa Alvaro v odpoveď. Armon mu neveril ani za mak, no to ho, prirodzene, nezastavilo. Záchrana vlastného života je predsa vždy až na prvom mieste. To, že sa nestihol rozlúčiť s krčmárovou dcérou ho v tej chvíli mrzelo len pramálo.

Jarko Veštcov bol drevorubač, bitkár a príležitostný násilník, ale inak slušný chlap, ktorý svoju ženu ani velmi nemlátil. Keď sa toho večera vracal z rubaniska a ucítil náhly tlak, nešiel kvôli veľkej potrebe od lesnej cesty ďaleko. Čupol si k prvému stromu a začal srať No len čo vypustil prvého krakena, z oblúku medzi stromami sa tryskom vyrútili dvaja jazdci. Prvý prešiel drobný tmavší muž Izánskych rysov. Za ním šiel mladý muž z čiernou hrivou, rovnako ako jeho kôň. Ked okolo Jarka prechádzal, pozrel sa neho a v tom pohľade sa Jarkovi zastavil svet. Po tri údery srdca úplne zabudol na sranie. Za jazdcami dlhú dobu nik nešiel a Jarko, sám prekvapený, nahlas vyriekol: "Za tým chlapčaťom sa valí smrť!" a zmätene, ale spokojne, pokračoval v sraní.

O šesťdesiatdva rokov neskôr sa Janko Veštcov, Jarkov desatročný pravnuk, pozeral na tú istú tvár ako jeho praded onoho usraného večera a pomyslel si kupodivu to isté, čo starý Jarko vyriekol nahlas. Ovšem svojím mladým kumpánom to nepovedal. Nie že by ho snaď portrét v miestnej škole mohol počuť, ale napriek tomu, že bol Janko ešte mladý, okolnosti ho prinútili, aby si už v útlom veku uvedomil, že hovoriť nahlas také veci je politicky nekorektné.

(...pokračovanie štvrtej kapitoly v ďaľšom príspevku...)