Savaricova cesta

[DeletedUser]

Tak a je tu môj najnovší príbbeh môžte ohodnotiť

Obsah
1. Temné sily
2. Príprava na cestu
3. Mágia


Temné sily

Po celej dedine sa rozliehali zvuky kováčskeho kladiva, sekier drevorubačov ktorí pripravovali obrovské kmene stromov na palisádovú ohradu, kosákov žien, ktoré neúnavne zbierali plody zeme na rozsiahlych poliach dediny Azgad. Dedina bola postavená na výbornej pozícii. Obklopovali ju zelené kopce černozeme, lesy plné stromov, plodov a hlavne poľovnej zveri, zopár metrov od dediny tiekla rieka Izra. Priamo v dedine bola obrovská podzemná baňa, plná zlata, železa, uhlia a množstva iných cenných, či bezcenných nerastov. Túto polohu jej závidelo nejedno veľké mesto a preto sa teraz pripravovali na útok šľachtica Gervaseho z hradu Djausol. Ten bohužiaľ dedinu nechce zabrať, chcel ju vypáliť až do posledného drievka a postaviť na jej mieste novú dedinu, ktorá by bola len jeho. To sa samozrejme nepáčilo nikomu z Azgadu a preto sa teraz pripravovali na životne dôležitý boj. Palisáda už bola skoro dokončená, na jej výstavbu použili viac ako 1000 dubov ktoré sťali špeciálne pre túto hradbu. Na dve brány a padacie most spotrebovali ďalších 400 dubov. Všetky boli potiahnuté textíliou, ktorú pri boji namočia, aby sa hradby nedali zapáliť horiacimi šípmi. Kopáči práve začali s hradnou priekopou, ktorá mala podľa plánu mať 5 metrov na šírku, a tri do hĺbky. Samozrejme, že by sa dala preplávať, a presne v to dúfali obyvatelia Azgadu. Priekopu plánovali zaliať vodou a nahádzať do nej veľa ostrých balvanov, na ktoré sa nepriatelia napichnú, ak do vody skočia. Horšie na tom neboli ani kováči, ktoré pripravovali zbrane a brnenia pre vojakov. Ale v tom bol najväčší problém. Dedina mala dokopy len asi niečo okolo 3000 vojakov, z toho tisícka mala menej ako dvadsať rokov.

NA tajnej porade sa však richtár dozvedel, že jeho dedinu postavili černokňažníci, ktorí tu chceli mať svoje kľudné, a nenápadné sídlo. To oni zabezpečili dostatok dreva, nerastov, jedla a vody pre celú dedinu. To oni vyhubili všetky nepriateľské kmene, ktoré sužovali tento prekrásny kraj. Vládol im mocný Rangaron, najväčší a najmocnejší černokňažník všetkých čias a bolo to na ňom vidno. Svalnaté ruky mal celé zjazvené z mnohých bojov, z jeho tváre vyžarovala sila, ale rozhodne nie krutosť. Ak sa dalo, veci vždy riešil diplomaticky, ale ak diplomacia zlyhala, jeho mágia presvedčila každého. Tých, ktorí sa mu vzopreli bolo len veľmi málo. Boli to elfskí zaklínači zo severu, z nehostinných, vždy zamrznutých krajín Arctigu. Boli to vysokí, bledí, no napriek svojej tenkej postave veľmi silní chlapi a zdatní kúzelníci. NO ich mágia bola úplne iná. Zatiaľ, čo černokňažníci využívali na svoju mágiu sily démonov a temné zaklínadlá, mágia zaklínačov bola čistá a prirodzená. Boli to vyvolení, ktorí tento dar zdedili po svojich praotcoch. Keď černokňažníci zistili, že sa im niekto vzoprel okamžite tam vyslali svojich špehov aby zistili, čo sú zač, že sa vôbec odvážili postaviť sa im do cesty. Keď špehovia príšli do tábora elfov, boli zhrození. Vôbec to neboli len elfovia, boli tam neznáme príšery ako kentaurovia, satyrovia, draci, minotauri a podobné kreatúry.

Pár sto metrov od nich v neveľkom, no za to veľmi luxusne vyzerajúcom drevenom domčeku sa začala porada elfov o tom, ako zničia dedinu černokňažníkov.
-„Obkľúčime ich a keď uvidia našu presilu, určite sa okamžite vzdajú“
-„To nemôžeš vedieť Drogo, nevieme koľko ich je“
-„Určite ich nie je veľa, lebo by už na nás dávno zaútočili“
-„Nezaútočili by, veď nevedia kde sa skrývame“
-„Nezabúdaj, že sú to mágovia rovnako ako my, a nerobí im problém zistiť si to“
Hádka by pokračovala ďalej, keby do toho nezasiahol sám veľký Theuderic, vodca elfov z Arctigu.
-„Prestaňte sa hádať, musíme ich vyzabíjať o tom niet pochýb. Urobím to zajtra.... Zajtra na nich zaútočíme.“
-„Nemôžeme čakať dozajtra!! Sú každým dňom silnejší. Ak nezaútočíme dnes, možno už ani nemusím myslieť na to, že by sme ich niekedy mohli poraziť“ zvreskol veliteľ lukostrelcov Drogo. Theuderic si myslel, že hádku zastavil, ale nevedel, ako sa mýlil. Jeho rozkaz vyvolal ešte väčšiu hádku. Všetci po sebe kričali, nadávali si a hádzali po sebe ručne vyrezávané stoličky z lesklého mahagónového dreva, dokonca veliteľ šermiarov už vytiahol svoj meč, s tým, že ide situáciu vyriešiť po svojom. To už bolo na Theuderica priveľa.
-„TICHO!!! “ zvreskol a všetci okamžite zastali so stoličkami v rukách.
-„Toto nikam nevedie, porazíme ich kedykoľvek budeme chcieť a preto si radšej poďme oddýchnuť, a pripraviť sa na zajtrajší boj.“
Theuderic sa znova mýlil. Pri svojej hádke si nevšimol ani jedného z černokňažníkov, ktorí sa už pripravovali na nočný prepad elfského tábora.

-„Potichu, potichu, nech si nás nevšimnú.“ šepkal Rangaron.
Černokňažníkov do elfského tábora prišlo asi tristo. Dosť nato, aby elfov porazili. Všetci sa skrývali za obrovské, lesklé skaly ktoré sa týčili do výšky dvoch metrov a boli roztrúsené po celom tábore, či za vozy s šatami, jedlom, za domami alebo sa len tak prikrčili a tma ich ukryla do svojich tmavých jazykov.
-„Ste pripravení?“ opýtal sa Rangaron bez toho, aby čakal na odpoveď.
-„VPRED!!!!“ zvrieskol a černokňažníci zaútočili na elfov, ktorí boli napoly mŕtvi od chľastu a spánku. Keď si černokňažníci všimli, že elfovia ani len nevedia, kto k nim prišiel, tak sa rozhodli, že ich pozabíjajú pekne jedného po druhom. Na chvíľku poľavili v pozornosti, a to elfovia využili. Vôbec neboli opití a boli úplne pri vedomí. Čakali na tento útok, pretože ich duchovia im to prezradili. Rôznofarebné záblesky lietali po celom tábore, a kúzelníci padali jeden za druhým. Bola to zrejme najväčšia bitka mágov v dejinách tejto krajiny. Po ťažkých dvoch hodinách ukrutného boja, už nezostal nikto živý okrem Rangarona a Theuderic. Oni vydržali... Bojovali tak neúnavne, ako keby sa boj začal len pred pár minútami. Rangaron vydržal hlavne vďaka svojmu kúzlu, ktoré oslabovalo účinky Theudericových kúzel, no na druhej strane Theuderic bol veľmi rýchly a taktiež sa dokázal zneviditeľniť.
-„Tak sa ukáž ty špicatoušec“ snažil sa Rangaron vyprovokovať Theuderica k tomu, aby sa zviditeľnil a tým dal Rangaronovi šancu zabiť ho.
-„No to určite.. Ja sa zabiť nenechám ale tebe to doprajem“ Z ničoho nič sa Theuderic objavil za Rangaronom a bodol ho mečom do chrbta, presne v oblasti srdca. Keď Rangaron zomieral, vyslal na Theuderica svoje najmocnejšie kúzlo, ktoré volal pomalá smrť. Theuderic v sekunde pocítil o aké kúzlo ide. DO krvi sa mu dostalo malé množstvo jedu, ktorý sa nedal nijako odstrániť. Cítil, že už dlho živý nebude, preto bežal do dediny černokňažníkov čo mu sily stačili aby ich ešte zabil čo najviac. Tým ale vyčerpal už všetku svoju silu, keď sa hnal cez les, ani sa nepozeral kadiaľ beží, veľa kríkov ho poškriabalo a to mu len pomáhalo k rýchlejšej smrti. Keď dobehol do dediny černokňažníkov, zistil, že tam nikto nie je, všetci sú mŕtvi v tábore elfov. Bol rád, že ich všetkých pozabíjali, ale nechcel aby zomreli aj všetci jeho bojovníci. Bola to krutá daň za výhru v tejto bitke. Theuderic posledný krát vydýchol a potom sa jeho bledé telo zosunulo k zemi a mocní duchovia elfov mu vyčarovali nádhernú hrobku z čistého diamantu. Tak sa skončil príbeh o statočných elfoch, ktorí oslobodili túto zem od temných černokňažníkov.

-„No dobre a čo z toho máme my?“ opýtal sa richtár po skončení príbehu o černokňažníkoch.
-„Hovorí sa, že ak si kúsok diamantu z Theudericovho hrobu vložíte do zbrane, dá vám to moc a múdrosť elfov.“
Richtár vybuchol smiechom.
-„A tomu veríte? Myslel som, že budete múdrejši.“ Neskrýval richtár svoju nespokojnosť a ani to, že ho príbeh naozaj pobavil.
-„Dobre dajme tomu, že ten hrob naozaj existuje, a že jeden kúsok z toho diamantu vám prepožičia nesmrteľnosť. Potom kde je ten hrob? Nemal byť náhodou v tejto dedine?“
-„Áno mal by... Ale pár rokov po jeho smrti, sem prišli vyslanci z Arctigu, aby sa táto moc nikdy nedostala do nesprávnych rúk.“
-„No to dáva logiku..“ nahlas premýšľal richtár „a kde by mal byť ten Arctig?
-„Ďaleko, Ďaleko na severe ale zároveň dosť blízko na to, aby sa tam niekto z nás dostal skôr, ako na nás Gervase zaútočí“
-„Koho navrhujete?“
-„Tvojho syna – Savarica. Je výrečný, takže by mal presvedčiť elfov aby nám kus toho diamantu odovzdali, a zároveň je dosť silný a rýchly aby sa k nemu dostal včas a ochránil ho cestou domov.“
-„Ak to príjme, tak mu to dovolím, ale ak nie, nútiť ho nebudem.“
-„V poriadku, poďme sa ho opýtať, či je schopný dostať sa až do zeme večného ľadu a priniesť pre nás ten diamant.“
-„Áno, ale najskôr zajtra, lebo teraz už všetci spia ak ste si nevšimli..“
A bola to pravda. V lesoch okolo dediny už panovala hlboká noc a všetci okrem richtára a starších už spali.

 

[DeletedUser]

Príprava na cestu

Nad kopcami okolo Azgadu vykuklo slnko. Všetky stvorenia sa začali zobúdzať. Od kováčov v dielňach, cez jelene v lese až po červotoče v domoch a domáce zvieratá. Richtár Sigeric rozmýšľal, či má vyhovieť starším a pustiť svojho syna na túto bláznivú výpravu za niečím, čo zrejme neexistuje. Oplatí sa riskovať život milovaného syna a skvelého bojovníka pre nejaký neexistujúci diamant? To boli otázky ktoré behali hlavou richtára. Ľudia vstávali do práce a pokračovali vo výrobe zbraní a pripravovaní zásob jedla v prípade, že by sa obliehanie prežilo. Už vstali aj všetci starší a čakalo sa len na spachtoša Savarica, ktorý ešte o ničom nevedel. V jeho izbe bolo až na občasné zachrápanie celkom ticho. Keď slnko zasvietilo aj do jeho okna pomaly sa začal prebúdzať. Trvalo mu dobrých desať minút kým sa dostal z postele a ďalších dvadsať kým sa obliekol najedol a umyl. Medzitým všetky nástroje stíchli. Čudoval sa, prečo ľudia nepracujú, ale nedokázal nad tým premýšľať viac než pár sekúnd. Potom už vyšiel z domu kde ho prekvapilo to, čo uvidel. Všetci obyvatelia stáli nastúpení pred jeho domom spolu s jeho otcom a so všetkými staršími. Bál sa, že spravil niečo zlé a tak len veľmi neochotne prišiel až k otcovi.
-„Prečo sú tu všetci tí ľudia?“
-„Čakajú na teba?“
-„Aj starší?“ Savaricovi sa rozbúchalo srdce „Spravil som niečo zlé?“
-„Nie, nie vôbec nie. Nemáš sa čoho obávať. Vlastne sa ťa prišli na niečo spýtať.“ Ukľudnil ho otec.
-„Uff, ešte že tak. A čo by to malo byť?“ odľahlo mu.
-„Najprv si vypočuj tento príbeh.“
Potom nasledovalo zdĺhavé vyrozprávanie príbehu o černokňažníkoch a elfoch z Arctigu, o mocnom Theudericovi, a jeho diamantovom hrobe. Savaric, ktorý celý čas len ticho počúval sa hneď po konci nechápavo spýtal:
-„A čo s tým mám ja?“
-„Chceli by sme....“ začal otec „Starší by sa Ťa chceli opýtať či by si nepodnikol výpravu do Arctigu a nepokúsil by si sa nájsť Ten diamant, alebo vodcu elfov, ktorý by ti ho vydal.“
-„Ja???“ jeho vražedný pohľad potešil otca a ten už začínal dúfať, že jeho syn ostane doma, no vzápätí sa jeho tvár rozžiarila „Naozaj mi veríte, že by som to dokázal?“ a otcove nadšenie s touto vetou pominulo.
-„Sme si istý, že áno. Si pra-pra-pra vnukom Theuderica, vodcu elfov z Arctigu, kto iný, by to mohol dokázať?“ ozval sa prezmenu jeden zo starších
-„To myslíte vážne?“ spýtali sa dve prekvapené hlasy zároveň.
-„Ako to môžete vedieť?“ Savaric znovu prešiel do nechápavého tónu.
-„Lebo Savaricov syn Avaric vybudoval túto dedinu a odvtedy sú jeho potomkovia richtármi tejto dediny. Ty si ďalší z nich. A zrejeme budeš prvý, ktorý zdedí Theudericovu obrovskú moc. Ale nepredbiehajme čas. Najprv musíš získať ten diamant. Podujmeš sa na túto výpravu?“ s nádejou sa spýtal starší.
-„Samozrejme“ vyhŕkol Savaric bez rozmyslu. „Kedy vyrážam?“
-„Najprv sa musíš pripraviť, vyzbrojiť a ak sa zvýši čas, tak musíš zvládnuť aspoň základy mágie. Úplne základné kúzla ako ohnivú guľu, omráčenie nepriateľa, či odomknutie nejakej zámky.“
-„A to sa dá naučiť? “
-„Ak je v tebe aspoň troška z Theudericovej moci, tak to pre teba nebude ťažšie, ako ráno vstať.“ O tomto prirovnaní si Savaric myslel svoje ale radšej to nahlas nepovedal.
-„Tak kedy začneme?“
-„Myslím, že najprv pôjdeš za kováčom nech si Ťa odmeria a nech ti vyrobí zbraň a brnenie na mieru. Potom by si mal ísť do stajne vybrať si koňa na cestu. A keď to všetko bude hotové, prídeš za nami a začneme s výučbou mágie.“
-„Do roboty“ skríkol richtár „Predstavenie sa skončilo“
-„A ty Savaric choď s Leofwinom on je náš najlepší kováč.“ Oznámil Sigeric Savaricovi a ukázal na statnú horu svalov. Na prvý pohľad bolo vidieť, že Leofwin nie je žiadny amatér. Mal po sebe viacero jaziev, no najvýraznejšia bola pod ľavým ramenom a napriek hrubej tunike si Savaric domyslel, že sa tiahne minimálne do pol chrbta. Poslušne utekal do jeho dielne kde si ho Leofwin dlho meral a všetko si značil. Keď bol hotový začal sa výsluch.
-„Aké chceš brnenie? Ľahké a slabšie, alebo ťažkopádne ale silné a takmer nepreraziteľné.“
-„Povedal by som, že taký mix. Na nohy ľahké, ale hruď a helmu čo najpevnejšie.“
-„Správne mladý“ usmial sa kováč a pokračoval. „A čo zbraň? Jednoručák a štít? Alebo Radšej Obojručák?“
-„Čo tak aj aj?“ s úsmevom odvetil Savaric.
-„Veľmi dobre. Akého tvaru by mal byť štít?“
-„Aké mám na výber?“
-„No najčastejšie robím guľatý, obdlžníkový a trojrohý ale je aj viac tvarov.“
-„Aké napríklad?“
-„Napríklad takzvaný mandľový ktorý sa dobre používa v sedle, alebo veľká pavéza.“
-„Myslím, že si vezmem guľatý ale poriadne vystužený.“
-„Nech je po tvojom.“
-„A čo zbraň?“
-„Čo s ňou?“ Savaric zase nahodil ten svoj nechápavý tón.
-„Sekeru, kladivo, palcát, meč, kopiju, alebo niečo vrhacie?“
-„Aha tak. No myslím, že jednoručný meč a obojručnú sekeru. K tomu nejakú dobrú dýku a vrhacie nože.“
-„Dobre tak ja sa pustím do práce. Choď k tesárovi Saerovi a povedz mu, že potrebujem porisko na dvojručnú sekeru .“
S tým sa Savaric pobral krížom cez celý Azgad, pretože Saer mal svoju dielňu na opačnom konci dediny, pri píle, aby nemusel po drevo chodiť ďaleko. Cestou stretol zopár ľudí, ale tí sa k nemu ani neozvali, pretože mali veľmi veľa práce. Keď dorazil do Saerovej dielne pomyslel si, že by ju spoznal aj keby tu bol prvýkrát. Obrovská drevená budova a okolo nej v okruhu troch metrov boli hromady pilín, ktoré sa mu nechcelo upratovať. Vošiel do priestrannej budovy a tam zbadal Saera, ktorý nebol taký svalnatý ako Leofwin, no zato mal v rukách neskutočný cit ktorý si tesárstvo vyžadovalo.
-„Saer?“
-„Ahoj Savaric, čo by si odo mňa chcel?“
-„Leofwin ma poslal s odkazom, že potrebuje porisko pre obojručnú sekeru“
-„Aha, a nepotrebuješ luk?“
-„Rozmýšľal som nad tým, ale ešte nikdy som z luku nestrieľal.“
-„To je najmenej .“ s úsmevom povedal Saer. „Vyrobím ti krásny štyrikrát prehnutý a predĺžený luk a k nemu toľko šípov, koľko budeš chcieť a naučím Ťa ho používať. “
-„Samozrejme tak to by bolo asi všetko.“
-„Áno, ale zbehni za Cosorisom a povedz mu, že potrebuješ kožený tulec.“
-„To je ten kožiar?“
-„Áno, presne ten.“
A tak sa Savaric vybral ku Cosorisovi aby si nechal vyrobiť kožený tulec na šípy, Cosorisova dielňa bola asi taká nenápadná, ako tá Saerova, akurát, že na rozdiel od Saerovej táto bola ovešaná schnúcimi kožami, koženými výrobkami a okolo nej sa povaľovali ústrižky kože.
-„Cosoris? Cosoris?“
Ozvala sa obrovská rana a na veľkej kope kravských koží pristál malý tučný mužíček.
-„Kto tu straší a ruší ma pri práci? Oh, Savaric to si ty? Čo by si potreboval muža ako som ja?“
-„Potreboval by som tulec na šípy, poslal ma za Tebou Saer.“
-„Dobre, bude to chvíľu trvať, ale určite bude kvalitný.“
A tak, keďže ho Cosoris už nikam ďalej neposlal, Savaric sa rozhodol, že pôjde za staršími na lekciu mágie. Budova, v ktorej sídlili bola už na prvý pohľad honosnejšia a luxusnejšia ako všetky ostatné domy v meste. Bola do čisto kamenná široká stavba do tvaru písmena C. Pred domom bola krásna fontána.
-„Už sme ťa čakali Savaric.“ Ozvalo sa z okna na druhom poschodí „Počkaj, hneď som pri tebe.“
A v sekunde bol starší pri ňom. Po chvíli si Savaric spomenul, že je neslušné čumieť s otvorenými ústami a tak ich rýchlo zatvoril.
-„Neboj sa“ s úsmevom povedal starší „Raz to budeš vedieť aj ty, ale na začiatok niečo jednoduchšie.“
Spolu so starším, sa Savaric presunul do priestrannej záhrady tohto „paláca“ ktorá bola ideálna na tréning mágie.
-„Prvé kúzlo, ktoré ťa naučím ti veľmi pomôže, hlavne keď sa v noci budeš musieť dostať cez stráže“
-„A ako to mám urobiť? Vôbec neviem ako sa čaruje.“
Starší mu poklopal po hlave.
-„Všetko sa odohráva tu, v tvojej hlave. Ako prvé si musíš veriť, že to kúzlo dokážeš spraviť. Bez sebadôvery si taký mág ako keby si ráno vstal a hneď na to by si mal behať dvadsať kilometrov“
Čo majú stále s tým vstávaním???
-„A čo ďalej?“ s nedočkavosťou v hlase vyzvedal Savaric.
-„Musíš vysloviť zaklínadlo.“
-„A na kom to mam vyskúšať?“
-„Na mne,“ s úsmevom povedal starší „to bezvedomie je len na dve, či tri minúty takže je to v poriadku. No ak to budeš robiť na nepriateľovi, Pre istotu ho bodni rovno do srdca, aby sa už neprebral“
-„A čo mám vlastne spraviť??“ znovu nahodil ten svoj svoj nechápavá tón.
-„Oh, samozrejme, zaklínadlo je faints “ oznámil starší „Len to vyskúšaj“
Savaric odbehol na pár metrov otočil sa čelom k staršiemu a maximálne sa sústredil.
-„FAINTS!!“

 

[DeletedUser]

Mágia

Keď otvoril oči, zistil, že sa dokopy nič nestalo. Starší stál stále na tom istom mieste a s pobavením sa usmieval, ako keby ho to ani neprekvapilo.
-„Prečo sa nič nestalo??“ Savaric znovu prešiel do tónu nechápavca.
-„A čo by sa malo stať?“
-„Nemali by ste upadnúť do bezvedomia?“
-„Aha to. No, teoreticky by som mal, ale to by sa ti najskôr to kúzlo muselo podariť.“
-„A prečo sa mi nepodarilo?“
-„Zrejme si sa až tak dobre nesústredil.“
-„Akože nie? Sústredil som sa najlepšie, ako som vedel.“
-„Asi to nestačilo. Musíš sa snažiť viac. Budeme pokračovať zajtra, už sa stmieva. Choď sa vyspať aby si zajtra vstal čo najskôr.“
Kedy mi už dáte pokoj s tým vstávaním??
Ale starší mal pravdu. Savaric už nevedel, kde mu stojí hlava, koľko je hodín a kde vlastne je. Keby nebol richtárov syn, a nebýval by v najväčšom dome v celej dedine, tak by domov určite netrafil. Aj tak s tým mal problémy, kým sa dostal domov tak vošiel do dvoch kurníkov, troch maštalí, jednej stajne a do dvoch obytných domov. Keď sa konečne dostal domov, ani sa neobťažoval s prezliekaním, rovno sa hodil na posteľ s tým, že snáď sa nejako vyspí aj v zbraniach a šatách. Keď sa hodil to postele, ozval sa výkrik ktorý museli počuť aj elfovia v Arctigu, ak existovali. Ani na dvanásty pokus netrafil správny dom. Rýchlo vybehol a ani sa nepozrel, kam to vlastne vtrhol. Keď došiel do ďalšieho domu, bol si istý, že už je v tom svojom dome, vedel to podľa toho, že izba bola presne taká ak osi ju pamätal. Teraz sa už pre istotu vyzliekol a odzbrojil. Rýchlo zaliezol pod posteľ a dúfal, že sa dobre vyspí. To sa mu našťastie splnilo, nakoľko o päť minút sa z jeho izby ozývalo iba chrápanie podobné zmesi koňa a medveďa. V snoch sa prechádzal po Azgade, no nie takom, ako si ho pamätal, ale po Azgade, ktorý bol do tla vypálený a na jeden meter štvorcový pripadali asi dve mŕtvoly. Boli úplne všade, štipľavý pach síry sa miešal s hnilobným pachom mŕtvol porozhadzovaných po celej dedine. Zrazu sa všetko zvlnilo a hnusný smrad prekryli tri rázne údery do hlavy.
-„Vstávaj spachtoš“ s úsmevom Savarica budil otec.
-„Je čas na tvoj tréning mágie.“
-„Aj tak sa to nenaučím. Podľa mňa je to hlúposť.“
-„Ako by to mohla byť hlúposť?“
-„Lebo t.....“ nedopovedal, pretože ho prehlušil dopad obrovskej skaly priamo pred jeho dom. Rýchlo vybehol pred dom, aby zistil čo sa to deje. Všade okolo neho pobehovali muži, ženy, deti, starci a vojaci hľadajúci svoje zbrane. Stovka ľahkej jazdy s Gervaseho logom si prišla pred útokom prezrieť dedinu. Možno by skončilo iba pri prezeraní, keby dve salvy šípov zo strážnych veží neskolili polovicu z Gervaseho delegácie. Samozrejme, že jazdci tiež rýchlo zmenili svoj pôvodný zámer. Zoskupili sa do malého štvorca a spolu s kilami oceľového brnenia a štítmi vyzerali ako jeden veľký, nechutne vyzerajúci nákladiak vhodný akurát tak do kovošrotu. Na povel seržanta sa vydali dopredu závratnou rýchlosťou. Vojenské sily Azgadu bohužiaľ nemal kto zoskupiť, keďže Savaric sa ešte len vyzbrojoval. Síce ich bolo niekoľkonásobne viac, dokázali zabiť len asi šesť jazdcov, zatiaľ čo ich zomrelo pri prvom nájazde niečo okolo stovky. Jazdci sa znova zoskupovali do šíku, ale to už bol pri Azgadských vojakoch Savaric.
-„Zoraďte sa do trojradu!!!!! Muži so štítmi dopredu a lukostrelci za nich!!!!“ okamžite prebral velenie nad armádou. Vojaci sa okamžite zradzovali tak, ako Savaric prikázal. Síce im to trvalo dlho, lebo nervy a pohľad na mŕtvoly robili svoje, nakoniec to spoločne dokázali a pripravili sa na ďalší nájazd Gervaseho jazdy.
-„Vpred!!!“ zvreskol seržant.
Jazda vyrazila ako jeden muž dopredu. Vlastne skôr ako stovka mužov na koňoch s hrozne vyzerajúcimi brneniami.
-„Lukostrelci páľte!!“ vykríkol Savaric. Pešiaci si kľakli aby od niektorého z nešikovnejších nedostali ranu do temena a na Gervaseho jazdu vypálili mraky šípov. Keby neboli drevené možno by napáchali aj viac škody, ale aj napriek tomu sa zo dvadsať jazdcov zosypalo k zemi ako vrece zemiakov. Zvyšok sa nezastaviteľne rútil na Savaricovu pechotu zloženú z farmárov, kováčov, tesárov a ostatných remeselníkov z Azgadu. Skutočných vojakov tam bolo len zopár, lebo Azgad nikdy neočakával útok.
-„Pechota pripraviť sa.“ Zvreskol Savaric.
Veľkú odozvu nemal nakoľko vojaci sa nemali na čo pripravovať. Vzali do ruky tie špáradlá čo kováči našli odhodené v dielni a plechové platne ktoré opadali zo striech bohatých ľudí. To už jazda bola pred nimi tak blízko, že cítili ako smrdia ich kone. Keď prišli na vzdialenosť jeden meter, ten smrad sa už nedal vydržať tak sa sedliaci rozutekali kade ľahšie. Ostalo len zopár chlapov zo stajní ktorí boli zvyknutí a skutoční vojaci, ktorý sa síce dvíhal žalúdok ale na útek ani nemysleli.
-„Do nich!!!“ zvreskol Savaric až sa koniar vedľa neho zľakol. Jazdci okolo nich začali krúžiť aby ich čo najviac rozdelili ale Savaricovi koniari sa nedali oklamať. Zomkli sa do kruhu a čakali dokiaľ sa niektorý z nich nepriblíži na dosah meča(mal by som použiť na dosah vidiel ale nechal som to v pôvodnom znení) A našlo sa ich dosť lebo sa trepali popri sebe ako na pošte keď sa rozdávajú podpory. Jazdcov pomaly ubúdalo ale malá skupinka nimi obkolesená už nevládala bojovať. Až na Savarica a prvého poručíka, ktorý velil vojsku ak richtár alebo niekto iný ním poverený nebol k dispozícii. Nažive už ostali len oni dvaja ale asi tridsať jazdcov. To vôbec nebolo dobré.
Ak to teraz nevýjde, tak sme naozaj stratení.
Savaric od sústredenia napol každý sval v tele, dokonca aj tie, ktoré na to vôbec nepotreboval, zatvoril oči, vystrel ruku smerom ku jednému z jazdcov, ktorí teraz okolo nich stáli v kruhu a čakali čo spravia tí dvaja.
-„FAINTS!!!!“ skríkol Savaric až ho sila vlastného hlasu prekvapila. Pocítil príval energie prúdiaci celým jeho telom, ktorý ho skoro poslal k zemi, ale on to ustál. Keď otvoril oči, videl jedného z jazdcov rozvaleného na zemi a zvyšných tridsať ako čumia raz na Savarica, raz na jazdca a potom nechápavo na seba.
-„Do nich. Ja si beriem pravú stranu a ty ľavú.“ Poručík sa ledva stihol spamätať čo Savaric povedal, a ten medzitým rozsekal tretieho jazdca. Ani Gervaseho vojsko zrejme nezareagovalo dostatočne skoro, lebo kým sa spamätali už do nich sekal aj poručík. Savaric samozrejme kúzlil ďalej, keďže teraz už vedel, ako na to. Jazdci teraz padali ako muchy, či už mečom, alebo kúzlom. Lenže malo to jednu nevýhodu, keďže Savaric kúzlil a sekal bez rozmýšľania, teraz nevedel, ktorý z jazdcov je mŕtvy a ktorý je len omráčený. Keďže všetci už boli na zemi, rozhodol sa tam postaviť päť lukostrelcov, keby sa niekto z nich pozbieral. Savaric sa oprel o poručíka a poprosil ho, či by ho nedoniesol domov, lebo sami nechcelo blúdiť tak, ako minulú noc. S poručíkovou pomocou sa pomýlil len dvakrát, takže domov sa dostal veľmi skoro. Vyzliekol sa a ľahol si spať. Samozrejme sa pred tým ešte umyl, lebo nechcel aby mu izba smrdela po koňoch. Potom si už konečne ľahol spať, a celú nco rozmýšľal nad tým, ako sa mu konečne podarilo dostať zo seba svoj dar mágie. A nevedel sa dočkať, kým ho starší naučia nové kúzla.