DeletedUser
Hosť
Tak a je tu môj najnovší príbbeh môžte ohodnotiť
Obsah
1. Temné sily
2. Príprava na cestu
3. Mágia
Temné sily
Po celej dedine sa rozliehali zvuky kováčskeho kladiva, sekier drevorubačov ktorí pripravovali obrovské kmene stromov na palisádovú ohradu, kosákov žien, ktoré neúnavne zbierali plody zeme na rozsiahlych poliach dediny Azgad. Dedina bola postavená na výbornej pozícii. Obklopovali ju zelené kopce černozeme, lesy plné stromov, plodov a hlavne poľovnej zveri, zopár metrov od dediny tiekla rieka Izra. Priamo v dedine bola obrovská podzemná baňa, plná zlata, železa, uhlia a množstva iných cenných, či bezcenných nerastov. Túto polohu jej závidelo nejedno veľké mesto a preto sa teraz pripravovali na útok šľachtica Gervaseho z hradu Djausol. Ten bohužiaľ dedinu nechce zabrať, chcel ju vypáliť až do posledného drievka a postaviť na jej mieste novú dedinu, ktorá by bola len jeho. To sa samozrejme nepáčilo nikomu z Azgadu a preto sa teraz pripravovali na životne dôležitý boj. Palisáda už bola skoro dokončená, na jej výstavbu použili viac ako 1000 dubov ktoré sťali špeciálne pre túto hradbu. Na dve brány a padacie most spotrebovali ďalších 400 dubov. Všetky boli potiahnuté textíliou, ktorú pri boji namočia, aby sa hradby nedali zapáliť horiacimi šípmi. Kopáči práve začali s hradnou priekopou, ktorá mala podľa plánu mať 5 metrov na šírku, a tri do hĺbky. Samozrejme, že by sa dala preplávať, a presne v to dúfali obyvatelia Azgadu. Priekopu plánovali zaliať vodou a nahádzať do nej veľa ostrých balvanov, na ktoré sa nepriatelia napichnú, ak do vody skočia. Horšie na tom neboli ani kováči, ktoré pripravovali zbrane a brnenia pre vojakov. Ale v tom bol najväčší problém. Dedina mala dokopy len asi niečo okolo 3000 vojakov, z toho tisícka mala menej ako dvadsať rokov.
NA tajnej porade sa však richtár dozvedel, že jeho dedinu postavili černokňažníci, ktorí tu chceli mať svoje kľudné, a nenápadné sídlo. To oni zabezpečili dostatok dreva, nerastov, jedla a vody pre celú dedinu. To oni vyhubili všetky nepriateľské kmene, ktoré sužovali tento prekrásny kraj. Vládol im mocný Rangaron, najväčší a najmocnejší černokňažník všetkých čias a bolo to na ňom vidno. Svalnaté ruky mal celé zjazvené z mnohých bojov, z jeho tváre vyžarovala sila, ale rozhodne nie krutosť. Ak sa dalo, veci vždy riešil diplomaticky, ale ak diplomacia zlyhala, jeho mágia presvedčila každého. Tých, ktorí sa mu vzopreli bolo len veľmi málo. Boli to elfskí zaklínači zo severu, z nehostinných, vždy zamrznutých krajín Arctigu. Boli to vysokí, bledí, no napriek svojej tenkej postave veľmi silní chlapi a zdatní kúzelníci. NO ich mágia bola úplne iná. Zatiaľ, čo černokňažníci využívali na svoju mágiu sily démonov a temné zaklínadlá, mágia zaklínačov bola čistá a prirodzená. Boli to vyvolení, ktorí tento dar zdedili po svojich praotcoch. Keď černokňažníci zistili, že sa im niekto vzoprel okamžite tam vyslali svojich špehov aby zistili, čo sú zač, že sa vôbec odvážili postaviť sa im do cesty. Keď špehovia príšli do tábora elfov, boli zhrození. Vôbec to neboli len elfovia, boli tam neznáme príšery ako kentaurovia, satyrovia, draci, minotauri a podobné kreatúry.
Pár sto metrov od nich v neveľkom, no za to veľmi luxusne vyzerajúcom drevenom domčeku sa začala porada elfov o tom, ako zničia dedinu černokňažníkov.
-„Obkľúčime ich a keď uvidia našu presilu, určite sa okamžite vzdajú“
-„To nemôžeš vedieť Drogo, nevieme koľko ich je“
-„Určite ich nie je veľa, lebo by už na nás dávno zaútočili“
-„Nezaútočili by, veď nevedia kde sa skrývame“
-„Nezabúdaj, že sú to mágovia rovnako ako my, a nerobí im problém zistiť si to“
Hádka by pokračovala ďalej, keby do toho nezasiahol sám veľký Theuderic, vodca elfov z Arctigu.
-„Prestaňte sa hádať, musíme ich vyzabíjať o tom niet pochýb. Urobím to zajtra.... Zajtra na nich zaútočíme.“
-„Nemôžeme čakať dozajtra!! Sú každým dňom silnejší. Ak nezaútočíme dnes, možno už ani nemusím myslieť na to, že by sme ich niekedy mohli poraziť“ zvreskol veliteľ lukostrelcov Drogo. Theuderic si myslel, že hádku zastavil, ale nevedel, ako sa mýlil. Jeho rozkaz vyvolal ešte väčšiu hádku. Všetci po sebe kričali, nadávali si a hádzali po sebe ručne vyrezávané stoličky z lesklého mahagónového dreva, dokonca veliteľ šermiarov už vytiahol svoj meč, s tým, že ide situáciu vyriešiť po svojom. To už bolo na Theuderica priveľa.
-„TICHO!!! “ zvreskol a všetci okamžite zastali so stoličkami v rukách.
-„Toto nikam nevedie, porazíme ich kedykoľvek budeme chcieť a preto si radšej poďme oddýchnuť, a pripraviť sa na zajtrajší boj.“
Theuderic sa znova mýlil. Pri svojej hádke si nevšimol ani jedného z černokňažníkov, ktorí sa už pripravovali na nočný prepad elfského tábora.
-„Potichu, potichu, nech si nás nevšimnú.“ šepkal Rangaron.
Černokňažníkov do elfského tábora prišlo asi tristo. Dosť nato, aby elfov porazili. Všetci sa skrývali za obrovské, lesklé skaly ktoré sa týčili do výšky dvoch metrov a boli roztrúsené po celom tábore, či za vozy s šatami, jedlom, za domami alebo sa len tak prikrčili a tma ich ukryla do svojich tmavých jazykov.
-„Ste pripravení?“ opýtal sa Rangaron bez toho, aby čakal na odpoveď.
-„VPRED!!!!“ zvrieskol a černokňažníci zaútočili na elfov, ktorí boli napoly mŕtvi od chľastu a spánku. Keď si černokňažníci všimli, že elfovia ani len nevedia, kto k nim prišiel, tak sa rozhodli, že ich pozabíjajú pekne jedného po druhom. Na chvíľku poľavili v pozornosti, a to elfovia využili. Vôbec neboli opití a boli úplne pri vedomí. Čakali na tento útok, pretože ich duchovia im to prezradili. Rôznofarebné záblesky lietali po celom tábore, a kúzelníci padali jeden za druhým. Bola to zrejme najväčšia bitka mágov v dejinách tejto krajiny. Po ťažkých dvoch hodinách ukrutného boja, už nezostal nikto živý okrem Rangarona a Theuderic. Oni vydržali... Bojovali tak neúnavne, ako keby sa boj začal len pred pár minútami. Rangaron vydržal hlavne vďaka svojmu kúzlu, ktoré oslabovalo účinky Theudericových kúzel, no na druhej strane Theuderic bol veľmi rýchly a taktiež sa dokázal zneviditeľniť.
-„Tak sa ukáž ty špicatoušec“ snažil sa Rangaron vyprovokovať Theuderica k tomu, aby sa zviditeľnil a tým dal Rangaronovi šancu zabiť ho.
-„No to určite.. Ja sa zabiť nenechám ale tebe to doprajem“ Z ničoho nič sa Theuderic objavil za Rangaronom a bodol ho mečom do chrbta, presne v oblasti srdca. Keď Rangaron zomieral, vyslal na Theuderica svoje najmocnejšie kúzlo, ktoré volal pomalá smrť. Theuderic v sekunde pocítil o aké kúzlo ide. DO krvi sa mu dostalo malé množstvo jedu, ktorý sa nedal nijako odstrániť. Cítil, že už dlho živý nebude, preto bežal do dediny černokňažníkov čo mu sily stačili aby ich ešte zabil čo najviac. Tým ale vyčerpal už všetku svoju silu, keď sa hnal cez les, ani sa nepozeral kadiaľ beží, veľa kríkov ho poškriabalo a to mu len pomáhalo k rýchlejšej smrti. Keď dobehol do dediny černokňažníkov, zistil, že tam nikto nie je, všetci sú mŕtvi v tábore elfov. Bol rád, že ich všetkých pozabíjali, ale nechcel aby zomreli aj všetci jeho bojovníci. Bola to krutá daň za výhru v tejto bitke. Theuderic posledný krát vydýchol a potom sa jeho bledé telo zosunulo k zemi a mocní duchovia elfov mu vyčarovali nádhernú hrobku z čistého diamantu. Tak sa skončil príbeh o statočných elfoch, ktorí oslobodili túto zem od temných černokňažníkov.
-„No dobre a čo z toho máme my?“ opýtal sa richtár po skončení príbehu o černokňažníkoch.
-„Hovorí sa, že ak si kúsok diamantu z Theudericovho hrobu vložíte do zbrane, dá vám to moc a múdrosť elfov.“
Richtár vybuchol smiechom.
-„A tomu veríte? Myslel som, že budete múdrejši.“ Neskrýval richtár svoju nespokojnosť a ani to, že ho príbeh naozaj pobavil.
-„Dobre dajme tomu, že ten hrob naozaj existuje, a že jeden kúsok z toho diamantu vám prepožičia nesmrteľnosť. Potom kde je ten hrob? Nemal byť náhodou v tejto dedine?“
-„Áno mal by... Ale pár rokov po jeho smrti, sem prišli vyslanci z Arctigu, aby sa táto moc nikdy nedostala do nesprávnych rúk.“
-„No to dáva logiku..“ nahlas premýšľal richtár „a kde by mal byť ten Arctig?
-„Ďaleko, Ďaleko na severe ale zároveň dosť blízko na to, aby sa tam niekto z nás dostal skôr, ako na nás Gervase zaútočí“
-„Koho navrhujete?“
-„Tvojho syna – Savarica. Je výrečný, takže by mal presvedčiť elfov aby nám kus toho diamantu odovzdali, a zároveň je dosť silný a rýchly aby sa k nemu dostal včas a ochránil ho cestou domov.“
-„Ak to príjme, tak mu to dovolím, ale ak nie, nútiť ho nebudem.“
-„V poriadku, poďme sa ho opýtať, či je schopný dostať sa až do zeme večného ľadu a priniesť pre nás ten diamant.“
-„Áno, ale najskôr zajtra, lebo teraz už všetci spia ak ste si nevšimli..“
A bola to pravda. V lesoch okolo dediny už panovala hlboká noc a všetci okrem richtára a starších už spali.
Obsah
1. Temné sily
2. Príprava na cestu
3. Mágia
Temné sily
Po celej dedine sa rozliehali zvuky kováčskeho kladiva, sekier drevorubačov ktorí pripravovali obrovské kmene stromov na palisádovú ohradu, kosákov žien, ktoré neúnavne zbierali plody zeme na rozsiahlych poliach dediny Azgad. Dedina bola postavená na výbornej pozícii. Obklopovali ju zelené kopce černozeme, lesy plné stromov, plodov a hlavne poľovnej zveri, zopár metrov od dediny tiekla rieka Izra. Priamo v dedine bola obrovská podzemná baňa, plná zlata, železa, uhlia a množstva iných cenných, či bezcenných nerastov. Túto polohu jej závidelo nejedno veľké mesto a preto sa teraz pripravovali na útok šľachtica Gervaseho z hradu Djausol. Ten bohužiaľ dedinu nechce zabrať, chcel ju vypáliť až do posledného drievka a postaviť na jej mieste novú dedinu, ktorá by bola len jeho. To sa samozrejme nepáčilo nikomu z Azgadu a preto sa teraz pripravovali na životne dôležitý boj. Palisáda už bola skoro dokončená, na jej výstavbu použili viac ako 1000 dubov ktoré sťali špeciálne pre túto hradbu. Na dve brány a padacie most spotrebovali ďalších 400 dubov. Všetky boli potiahnuté textíliou, ktorú pri boji namočia, aby sa hradby nedali zapáliť horiacimi šípmi. Kopáči práve začali s hradnou priekopou, ktorá mala podľa plánu mať 5 metrov na šírku, a tri do hĺbky. Samozrejme, že by sa dala preplávať, a presne v to dúfali obyvatelia Azgadu. Priekopu plánovali zaliať vodou a nahádzať do nej veľa ostrých balvanov, na ktoré sa nepriatelia napichnú, ak do vody skočia. Horšie na tom neboli ani kováči, ktoré pripravovali zbrane a brnenia pre vojakov. Ale v tom bol najväčší problém. Dedina mala dokopy len asi niečo okolo 3000 vojakov, z toho tisícka mala menej ako dvadsať rokov.
NA tajnej porade sa však richtár dozvedel, že jeho dedinu postavili černokňažníci, ktorí tu chceli mať svoje kľudné, a nenápadné sídlo. To oni zabezpečili dostatok dreva, nerastov, jedla a vody pre celú dedinu. To oni vyhubili všetky nepriateľské kmene, ktoré sužovali tento prekrásny kraj. Vládol im mocný Rangaron, najväčší a najmocnejší černokňažník všetkých čias a bolo to na ňom vidno. Svalnaté ruky mal celé zjazvené z mnohých bojov, z jeho tváre vyžarovala sila, ale rozhodne nie krutosť. Ak sa dalo, veci vždy riešil diplomaticky, ale ak diplomacia zlyhala, jeho mágia presvedčila každého. Tých, ktorí sa mu vzopreli bolo len veľmi málo. Boli to elfskí zaklínači zo severu, z nehostinných, vždy zamrznutých krajín Arctigu. Boli to vysokí, bledí, no napriek svojej tenkej postave veľmi silní chlapi a zdatní kúzelníci. NO ich mágia bola úplne iná. Zatiaľ, čo černokňažníci využívali na svoju mágiu sily démonov a temné zaklínadlá, mágia zaklínačov bola čistá a prirodzená. Boli to vyvolení, ktorí tento dar zdedili po svojich praotcoch. Keď černokňažníci zistili, že sa im niekto vzoprel okamžite tam vyslali svojich špehov aby zistili, čo sú zač, že sa vôbec odvážili postaviť sa im do cesty. Keď špehovia príšli do tábora elfov, boli zhrození. Vôbec to neboli len elfovia, boli tam neznáme príšery ako kentaurovia, satyrovia, draci, minotauri a podobné kreatúry.
Pár sto metrov od nich v neveľkom, no za to veľmi luxusne vyzerajúcom drevenom domčeku sa začala porada elfov o tom, ako zničia dedinu černokňažníkov.
-„Obkľúčime ich a keď uvidia našu presilu, určite sa okamžite vzdajú“
-„To nemôžeš vedieť Drogo, nevieme koľko ich je“
-„Určite ich nie je veľa, lebo by už na nás dávno zaútočili“
-„Nezaútočili by, veď nevedia kde sa skrývame“
-„Nezabúdaj, že sú to mágovia rovnako ako my, a nerobí im problém zistiť si to“
Hádka by pokračovala ďalej, keby do toho nezasiahol sám veľký Theuderic, vodca elfov z Arctigu.
-„Prestaňte sa hádať, musíme ich vyzabíjať o tom niet pochýb. Urobím to zajtra.... Zajtra na nich zaútočíme.“
-„Nemôžeme čakať dozajtra!! Sú každým dňom silnejší. Ak nezaútočíme dnes, možno už ani nemusím myslieť na to, že by sme ich niekedy mohli poraziť“ zvreskol veliteľ lukostrelcov Drogo. Theuderic si myslel, že hádku zastavil, ale nevedel, ako sa mýlil. Jeho rozkaz vyvolal ešte väčšiu hádku. Všetci po sebe kričali, nadávali si a hádzali po sebe ručne vyrezávané stoličky z lesklého mahagónového dreva, dokonca veliteľ šermiarov už vytiahol svoj meč, s tým, že ide situáciu vyriešiť po svojom. To už bolo na Theuderica priveľa.
-„TICHO!!! “ zvreskol a všetci okamžite zastali so stoličkami v rukách.
-„Toto nikam nevedie, porazíme ich kedykoľvek budeme chcieť a preto si radšej poďme oddýchnuť, a pripraviť sa na zajtrajší boj.“
Theuderic sa znova mýlil. Pri svojej hádke si nevšimol ani jedného z černokňažníkov, ktorí sa už pripravovali na nočný prepad elfského tábora.
-„Potichu, potichu, nech si nás nevšimnú.“ šepkal Rangaron.
Černokňažníkov do elfského tábora prišlo asi tristo. Dosť nato, aby elfov porazili. Všetci sa skrývali za obrovské, lesklé skaly ktoré sa týčili do výšky dvoch metrov a boli roztrúsené po celom tábore, či za vozy s šatami, jedlom, za domami alebo sa len tak prikrčili a tma ich ukryla do svojich tmavých jazykov.
-„Ste pripravení?“ opýtal sa Rangaron bez toho, aby čakal na odpoveď.
-„VPRED!!!!“ zvrieskol a černokňažníci zaútočili na elfov, ktorí boli napoly mŕtvi od chľastu a spánku. Keď si černokňažníci všimli, že elfovia ani len nevedia, kto k nim prišiel, tak sa rozhodli, že ich pozabíjajú pekne jedného po druhom. Na chvíľku poľavili v pozornosti, a to elfovia využili. Vôbec neboli opití a boli úplne pri vedomí. Čakali na tento útok, pretože ich duchovia im to prezradili. Rôznofarebné záblesky lietali po celom tábore, a kúzelníci padali jeden za druhým. Bola to zrejme najväčšia bitka mágov v dejinách tejto krajiny. Po ťažkých dvoch hodinách ukrutného boja, už nezostal nikto živý okrem Rangarona a Theuderic. Oni vydržali... Bojovali tak neúnavne, ako keby sa boj začal len pred pár minútami. Rangaron vydržal hlavne vďaka svojmu kúzlu, ktoré oslabovalo účinky Theudericových kúzel, no na druhej strane Theuderic bol veľmi rýchly a taktiež sa dokázal zneviditeľniť.
-„Tak sa ukáž ty špicatoušec“ snažil sa Rangaron vyprovokovať Theuderica k tomu, aby sa zviditeľnil a tým dal Rangaronovi šancu zabiť ho.
-„No to určite.. Ja sa zabiť nenechám ale tebe to doprajem“ Z ničoho nič sa Theuderic objavil za Rangaronom a bodol ho mečom do chrbta, presne v oblasti srdca. Keď Rangaron zomieral, vyslal na Theuderica svoje najmocnejšie kúzlo, ktoré volal pomalá smrť. Theuderic v sekunde pocítil o aké kúzlo ide. DO krvi sa mu dostalo malé množstvo jedu, ktorý sa nedal nijako odstrániť. Cítil, že už dlho živý nebude, preto bežal do dediny černokňažníkov čo mu sily stačili aby ich ešte zabil čo najviac. Tým ale vyčerpal už všetku svoju silu, keď sa hnal cez les, ani sa nepozeral kadiaľ beží, veľa kríkov ho poškriabalo a to mu len pomáhalo k rýchlejšej smrti. Keď dobehol do dediny černokňažníkov, zistil, že tam nikto nie je, všetci sú mŕtvi v tábore elfov. Bol rád, že ich všetkých pozabíjali, ale nechcel aby zomreli aj všetci jeho bojovníci. Bola to krutá daň za výhru v tejto bitke. Theuderic posledný krát vydýchol a potom sa jeho bledé telo zosunulo k zemi a mocní duchovia elfov mu vyčarovali nádhernú hrobku z čistého diamantu. Tak sa skončil príbeh o statočných elfoch, ktorí oslobodili túto zem od temných černokňažníkov.
-„No dobre a čo z toho máme my?“ opýtal sa richtár po skončení príbehu o černokňažníkoch.
-„Hovorí sa, že ak si kúsok diamantu z Theudericovho hrobu vložíte do zbrane, dá vám to moc a múdrosť elfov.“
Richtár vybuchol smiechom.
-„A tomu veríte? Myslel som, že budete múdrejši.“ Neskrýval richtár svoju nespokojnosť a ani to, že ho príbeh naozaj pobavil.
-„Dobre dajme tomu, že ten hrob naozaj existuje, a že jeden kúsok z toho diamantu vám prepožičia nesmrteľnosť. Potom kde je ten hrob? Nemal byť náhodou v tejto dedine?“
-„Áno mal by... Ale pár rokov po jeho smrti, sem prišli vyslanci z Arctigu, aby sa táto moc nikdy nedostala do nesprávnych rúk.“
-„No to dáva logiku..“ nahlas premýšľal richtár „a kde by mal byť ten Arctig?
-„Ďaleko, Ďaleko na severe ale zároveň dosť blízko na to, aby sa tam niekto z nás dostal skôr, ako na nás Gervase zaútočí“
-„Koho navrhujete?“
-„Tvojho syna – Savarica. Je výrečný, takže by mal presvedčiť elfov aby nám kus toho diamantu odovzdali, a zároveň je dosť silný a rýchly aby sa k nemu dostal včas a ochránil ho cestou domov.“
-„Ak to príjme, tak mu to dovolím, ale ak nie, nútiť ho nebudem.“
-„V poriadku, poďme sa ho opýtať, či je schopný dostať sa až do zeme večného ľadu a priniesť pre nás ten diamant.“
-„Áno, ale najskôr zajtra, lebo teraz už všetci spia ak ste si nevšimli..“
A bola to pravda. V lesoch okolo dediny už panovala hlboká noc a všetci okrem richtára a starších už spali.