DeletedUser
Hosť
Kde bolo, tam bolo, bolo jedno mesto. Ľudia v ňom boli veľmi poverčiví. Verili by aj opitému na klamstvo. Bolo ráno ako každé iné. Slnečné lúče šteklili obyvateľov po nosoch, vtáci štebotali a lístie na stromoch šumelo. Do mesta prišiel veštec. Predpovedal mestu skazu, keď sa narodí syn manželke kráľa mesta. Kráľova žena pobyla zdravého syna. Len ťažko sa s ním lúčila. Po dlhom a ťažkom lúčení ho predala poslom, nech ho odvezú do hôr, aby dedinu nepostihlo nešťastie. Sluhovia len neradi poslúchli rozkaz. Odviezli úbohé nič netušiace dieťa do hôr. Vracali sa rýchlo, lebo necheli počuť detský plač. Dieťa plakalo, kričalo a rumázgalo. Detský plač začula medvedica. Chytila ho za košík a odniesla ho ku svojim medvieďatám. Dieťa rástlo rýchlo. Hralo sa s medvieďatami, učilo sa loviť. Len ľudskej reči sa neučil. Akurát sa išiel poprechádzať, keď ho zastihli pastieri. Tí mu dali meno Jurko. Jurko strážil čriedy, ale najviac ho bavilo vrhačstvo. Vrhal pri čriedach, dokonca vyzýval aj pastierov, nech si s ním zmerajú sily. Pastieri sa nechceli zahanbiť, ale privolili. Jurko všetkých porazil. Pastieri mu nakázali, nech ide uloviť bažanta. Jurko namiesto toho priniesol zajaca. Pastieri neradi zajačinu. Jurko ale zajačinu naopak rád. Doniesol kotol a už sa po dome niesla nádherná vôňa. Pastieri a Jurko sa z chuti najedli. Jurko rástol, silnel až z neho bol mladý a statný muž. Už ho nebavilo postávať na jednom mieste, preto sa rozhodol, že pôjde do sveta. Prechodil mestá i dediny, jazerá i doliny až prišiel ku kráľovskému mestu Draosnór. Ľudia tam žili v biede. Každý mesiac platili také vysoké dane, že toľko za ten mesiac ani nezarobia. Jurko si povedal, že mesto oslobodí od vysokých daní a že Draosnór bude slobodná zem. Tajne sa vkradol do hradu a ukradol kráľovskú pokladnicu. No keď ju ťahal von, zbadal kráľovskú dcéru Elizabet. Elizabet mala nádhernú bielu pleť, mohla by s Mesiacom súťažiť. No Elizabet bola ľstivá. Rýchlo zavolala stráže, nech ho zajmú. Jeden rok sa trápil Jurko vo väzení, jeden rok tam tvrdol bez vrhania až mu to začalo chýbať. No bol veľmi zamilovaný do Elizabet. Raz v noci sa ku nemu Elizabet prikradla, lebo aj jej sa hrdina páčil. Mala kľúče od cely. Oslobodila Jurka a ušli. Po ceste natrafili na mestečko. Tam sa vzali. Našli si dom a tam sa usadili. Elizabet sa starala o dieťatko no Jurko mal na práci niečo iné. Celé dlhé noci a dni trénoval vrhačstvo. Raz hodil tak nešťastne, že skoro zabil Elizabet. Trénoval dni, týždne, mesiace, až z neho bol profesionálny vrhač. Elizabet si myslela, že Jurka zaujíma vrhačstvo viacej ako ona. K tomu jej začal chýbať domov. Preto ušla aj s dieťaťom. Jurko prišiel večer z tréningu a čo nevidí - rozváľaný nábytok, praskliny v stenách, Elizabet a dieťa nikde. Jurko bol nesmierne smutný. Celé dni chodil v zármutku po dome. Jedného dňa sa mala konať veľká vrhačská súťaž. Jurko nevedel, že sa to koná v jeho rodnom meste. Tak trénoval a trénoval, kým neprišiel deň D. Jurko sa vydal na cestu. Cestou stretol mamu medvedicu. No bola iná. Zvíjala sa od bolesti. Jurko hneď poznal bodnú ranu po zbojníckom nožíku. Už sa pre ňu nedalo nič urobiť. Medvedica o chvíľu dokonala. Jurko z nej stiahol aj keď nerád kožu, mäso si upiekol a nasýtil sa. Po chvíli išiel ďalej. Došiel až do mesta. Videl zástupy ľudí, kráľa i kráľovnu, no nespoznal v nich rodičov. Oni v ňom tiež nespoznali syna. Súťaž sa začala. Každý súťažiaci mal tri pokusy. Na rade bol Jurko. Prvé dva pokusi sa mu veľmi podarili. Len ten tretí bola hrôza. Vrhol to tak nešťastne že zasiahol stĺp s pochodňou. Ten sa zvalil na strechu domu, ktorá bola, ako inak, zo slamy. Strecha začala horieť a popri tom sa zdvihol ohromný víchor. Rozfúkal oheň na všetky strechy domov a blčiace plamene chvatne hltali múry domov, nábytok a prípadných občanov. Po požiari z mesta neostalo nič viac ako prázdna pustina. Jurko si všimol svoj čin až po chvíľke. Zhrozený svojim činom utiekol Jurko do hôr. Konáre stromov ho plieskali do tváre ako biče a korene mu zachytávali nohy ako putá. Prišiel ku malej čistinke s jazierkom. Chcel si zvlažiť pery, ale zrazu sa k nemu zniesla bohyňa Héra a prikázala mu: "Stop! Túto vodu nepi! S touto vodou sa riedi božské víno a keby do nej načrel rukami smrteľník, voda by sa znehodnotila a stihol by ťa božský trest!" Po týchto slovách zmizla. Jurko si myslel, že je to len halucinácia. Načrel do jazierka rukami a zvlažil si pery. No voda v jazierku nemala chuť normálnej vody. Bola taká horká, že ju musel Jurko vypľuť. Voda začala černieť a vrieť. Zrazu sa zjavila bohyňa Héra a vládca Zeus. "Neposlúchol si náš príkaz, teraz ťa stihne hrozný trest!!!" Zmizli. Zrazu do jazierka šlahol blesk. Z jazierka sa vynorila obrovská ozruta. Mala schpnosť zjavovať sa len jednému človeku. A tak nešťastný Jurko blúdil po svete. Ohavná bublajúca ozruta ktorá mala dve hlavy, na každej jedno krvou podliate oko a ústa z hrozivými zubmi ho terorizovala na každom kroku. Takýto trest uvrhli na Jurka bohovia naveky. Vždy, keď prechádzal mestom a snažil sa s príšerou bojovať, ľudia sa naňho dívali a vraveli si:"Je ten normálny? Určite je posadnutý zlými duchmi! Toho musíme vyhnať, aby na našu dedinu neuvalil nešťastie!" Takto Jurka vyhnali z každej dedinky či mesta, dokonca aj pastieri či ho vychovávali ho vyhnali, pretože sa báli o statok. No Jurko si spomenul na jeho vrhačského ducha, čo v ňom drieme, vitiahol prak, nabil, zakrútil okolo seba a vrhol kameň do príšery. Príšera s dierou v hrudi sa s kvílením vrátila späť do jazierka. Jurko bol takto navždy oslobodený. Spomenul si na kožu mevedice, ktorú má v kapse. Vitiahol ju a namočil do jazierka. Koža sa zmenila. Chlpy sa vztýčili a zmenili sa na ocelové ostne a koža sa zmenila na dračie šupiny. Takto mal Jurko štít na celý život. No bohovia mu stále nezabudli jeho čin. Naplánovali vojnu. Poslali do nej aj Jurka. Jurko sa držal statočne, bolo vidno, že je výborný vrhač. No vtom ho prekvapil vojak z nepriateľského vojska a ťažko mu poranil nohu. Jurko sužovaný bolesťami tam nakoniec vykrvácal. Jeho druhovia mu postavili pomník v Draosnóre. Elizabet tam ešte stále žila s Jurkovou dcérou. Našla pomník a oči jej zaliali slzy. Bola veľmi smutná. Zo smútku zošalela. Sluhom kázala mučiť ju na tých najsilnejších mučiacich strojoch. Takto umrela aj Elizabet. A čo malé dievčatko? Jednu noc, keď nebola na oblohe ani jediná hviezda, mesto prepadli amazonky. Dievčatko si vzali. Tam ju vychovali ako vrhačku z praku. No dievča zomrelo bri súboji s kentaurami. KONIEC
. Dávam tri (dal by som viac, ale s tým hodnotením je to teraz tak ako to je).