DeletedUser4040
Hosť
Žiara. Prenikavá a jasná, presvetľujúca nočnú temnotu a predsa taká príšerná a strašná. Nikdy som nevidela nič tak strašlivé. Nikdy som nepocítila intenzívnejší pocit vzrušenia, hrôzy a zloby. Svetlo pohltilo nočný Mauropolis. Prístav bol v plameňoch. Stovky lodí, na ktorých viali plachty, s vyobrazením hrdého mauropoliského sokola, olizovali plamene. Počula som krik. Neviem kto kričal. Priateľ? Nepriateľ? Bol to bojový rev, triumfálne zvolanie alebo plač plný agónie? Neviem. Všetky zvuky sa zliali do jedného. Až na rinčanie mečov. Úderov kovu o kov. Ten jediný zvuk som bola schopná rozlíšiť aj tu vysoko v Chrámovej záhrade. Ešte chvíľku som sa dívala smerom k prístavu v snahe zistiť v čí prospech sa boj obracia, ale márne. Záhrady a doky boli príliš vzdialené než aby som rozpoznala obrancov od útočníkov. Všetci ľudia sa odtiaľto javili ako malé bezvýznamné mravce, hmýriace sa na hromade. Pohla som sa dopredu. Neobzerala som sa, dnes som sa neprišla kochať krásou nočnej záhrady ako som to robila mnohokrát predtým. Moje kroky smerovali do svätyne. Môjho chrámu, môjho útočiska. Chrámová stráž nestála na svojich zvyčajných stanoviskách, boli povolaní do boja, tak ako všetci muži v meste. Neostávalo mi nič iné ako sa zaprieť do ťažkých, chrámových dverí a z celej sily zatlačiť. Bolo to namáhavé ale ja som sa musela dostať dovnútra. Bola to moja povinnosť. Tie dvere som nemala otvárať ja. Nemali povolať chrámovú stráž! Nemali! Opäť sa ma zmocnil hnev. Dvere povolili. Chrám bol zaliaty mesačným svetlom nie plamennou žiarou. Socha bohyne sa týčila na jeho opačnom konci. Všetok hnev zo mňa vyprchal a nahradila ho pokora. Pokora, bázeň a pocit bezpečia. Tu bola paní Ona a ja, ja som bola jej Prvou. Tu som bola v bezpečí. Padla som na kolená. Héra, bohyňa rodiny, matka nás všetkých, začala som sa v duchu modliť, ochráň dnes svoje mesto. Daj silu svojím synom, ktorý ho statočne bránia a dovoľ im opäť sa stretnúť s deťmi a manželkami, otcami a matkami, s ich rodinami. Daj silu svojím dcéram aby statočne niesli svoj žiaľ. Nedovoľ pľundrovanie, zabíjanie a znásilňovanie tvojich verných a nedovoľ nepriateľovi znesvätiť tvoj chrám. Kľačala som na studenej kamenej dlažbe a modlila som sa. Nevadilo mi to. Héra nás ochráni. Pošle na útočníkov pohromu. Som si tým istá. Bude ale vtedy mesto ešte stáť ? Hluk ma vytrhol z modlitieb. Žeby sa nepriateľovi podarilo preniknúť až tak hlboko do mesta? Začula som aj niečo iné ako údery mečov. Pomalé, obratné kroky, ktoré sa približovali. Podľa zvuku aký vydával pri chôdzi, bol prichádzajúci ozbrojencom. Pomaly som sa otočila, pripravená použiť dýku, ktorú som mala schovanú pod chitónom. Dych sa mi zastavil. Alcaeus. Živý a nezranený. Bohyňa ďakujem ti.
„Veľkňažka, čo tu ešte robíte?“ postúpil dopredu, „tu už to nie je bezpečné.“
„V Hérinej svätyni je vždy bezpečne, pre tých, kto jej slúžia, kapitán.“ odpovedala som s búšiacim srdcom.
„V Mauropolise už nie, každý kto môže musí mesto opustiť , kým je to možné.“ chytil ma nežne za ruku, „prehrali sme.“
Zimomriavky prebehli mojím telom. Ako je to možné? Bohyňa nás mala ochrániť, nerozumiem tomu. Pozrela som Alcaeusovi do očí. Tie oči neklamali. Potvrdzovali pravdivosť hrozných slov, ktoré práve vyslovil a predsa určitým spôsobom ukludňovali. Naklonila som sa s úmyslom pobozkať ho. On ma ale schmatol za ruku a vytiahol ma z chrámu. Vždy taktný kapitán Alcaeus, prebehlo mi myslou.
„Musíme sa pokúsiť dostať do pevnosti a odtiaľ únikovou cestou do hôr.“
Môj pohľad opäť upútal prístav. Stále sa v ňom bojovalo. Kapitán musel spozorovať môj začudovaný výraz, pretože bez vyzvania povedal: „Oklamali nás. Zatiaľ čo sa jedna armáda vyloďovala v dokoch, druhá zaútočila na nič netušiacu Východnú bránu. Muži v prístave sa o chvíľu dostanú medzi dve armády, do kliešťov a potom to naberie rýchli koniec. Mesto padlo, len nie všetci o tom už vedia.“ Sklopil hlavu a ťahal ma ďalej. Šla som poslušne za svojím „kapitánom“ . Za svojou láskou. Ťahal ma najtajnejšími mauropoliskými uličkami. Museli sme sa vyhnúť útočiacej armáde, pochodujúcej do prístavu aby ukončila náš odpor. Ani neviem ako sme sa ocitli na námestí. Agora bola zmenená na nepoznanie. Socha Maurícia Veľkého, zakladateľa mesta bola roztrieštená a všade sa povaľovali kusy ľudských tiel. Vedela som, že pevnosť je blízko ale po tom, čo som uzrela, som stratila nádej, že tam nájdeme dačo iné ako smrť. Alcaeus tasil svoj meč. Svit mesiaca sa odrážal od jeho krvou pokrstenej čepele.
„Utekaj!“ zavelil a vydal sa na opačnú stranu agory. Až teraz som si všimla mužov približujúcich sa z ľavej strany. V rukách držali meče a kopije. Bolo ich najmenej desať a jej statočný kapitán sa im sám postavil na odpor. Jeden z útočníkov podcenil jeho bojové skúsenosti a bezhlavo sa naň vrhol. Alcaeus ladne uskočil a ťal opovážlivca cez krk.
„Utekaj Chrysanthe!“ zakričal na mňa a pustil sa do útočníkov. Rozbehla som sa k pevnosti. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Prečo Matka? Prečo jeho? Nič som nevidela, bežala som len po pamäti. Pevnosť nebola v rukách nepriateľa. Dostanem sa dnu a odtiaľ únikovým tunelom do bezpečia. Prežijem ako jedna z mála z Mauropolisu. Ešte raz som sa obzrela. Posledný krát. Čo ak ich Alcaeus porazil a o chvíľu sa objaví? Neobjaví. Vedela som to. Moja bohyňa mi to povedala. Utrela som si slzy a rozlúčila sa s obyvatelmi Mauropolisu. Nech nad vami Matka bdie.
„Veľkňažka, čo tu ešte robíte?“ postúpil dopredu, „tu už to nie je bezpečné.“
„V Hérinej svätyni je vždy bezpečne, pre tých, kto jej slúžia, kapitán.“ odpovedala som s búšiacim srdcom.
„V Mauropolise už nie, každý kto môže musí mesto opustiť , kým je to možné.“ chytil ma nežne za ruku, „prehrali sme.“
Zimomriavky prebehli mojím telom. Ako je to možné? Bohyňa nás mala ochrániť, nerozumiem tomu. Pozrela som Alcaeusovi do očí. Tie oči neklamali. Potvrdzovali pravdivosť hrozných slov, ktoré práve vyslovil a predsa určitým spôsobom ukludňovali. Naklonila som sa s úmyslom pobozkať ho. On ma ale schmatol za ruku a vytiahol ma z chrámu. Vždy taktný kapitán Alcaeus, prebehlo mi myslou.
„Musíme sa pokúsiť dostať do pevnosti a odtiaľ únikovou cestou do hôr.“
Môj pohľad opäť upútal prístav. Stále sa v ňom bojovalo. Kapitán musel spozorovať môj začudovaný výraz, pretože bez vyzvania povedal: „Oklamali nás. Zatiaľ čo sa jedna armáda vyloďovala v dokoch, druhá zaútočila na nič netušiacu Východnú bránu. Muži v prístave sa o chvíľu dostanú medzi dve armády, do kliešťov a potom to naberie rýchli koniec. Mesto padlo, len nie všetci o tom už vedia.“ Sklopil hlavu a ťahal ma ďalej. Šla som poslušne za svojím „kapitánom“ . Za svojou láskou. Ťahal ma najtajnejšími mauropoliskými uličkami. Museli sme sa vyhnúť útočiacej armáde, pochodujúcej do prístavu aby ukončila náš odpor. Ani neviem ako sme sa ocitli na námestí. Agora bola zmenená na nepoznanie. Socha Maurícia Veľkého, zakladateľa mesta bola roztrieštená a všade sa povaľovali kusy ľudských tiel. Vedela som, že pevnosť je blízko ale po tom, čo som uzrela, som stratila nádej, že tam nájdeme dačo iné ako smrť. Alcaeus tasil svoj meč. Svit mesiaca sa odrážal od jeho krvou pokrstenej čepele.
„Utekaj!“ zavelil a vydal sa na opačnú stranu agory. Až teraz som si všimla mužov približujúcich sa z ľavej strany. V rukách držali meče a kopije. Bolo ich najmenej desať a jej statočný kapitán sa im sám postavil na odpor. Jeden z útočníkov podcenil jeho bojové skúsenosti a bezhlavo sa naň vrhol. Alcaeus ladne uskočil a ťal opovážlivca cez krk.
„Utekaj Chrysanthe!“ zakričal na mňa a pustil sa do útočníkov. Rozbehla som sa k pevnosti. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Prečo Matka? Prečo jeho? Nič som nevidela, bežala som len po pamäti. Pevnosť nebola v rukách nepriateľa. Dostanem sa dnu a odtiaľ únikovým tunelom do bezpečia. Prežijem ako jedna z mála z Mauropolisu. Ešte raz som sa obzrela. Posledný krát. Čo ak ich Alcaeus porazil a o chvíľu sa objaví? Neobjaví. Vedela som to. Moja bohyňa mi to povedala. Utrela som si slzy a rozlúčila sa s obyvatelmi Mauropolisu. Nech nad vami Matka bdie.
nie maximalne si mohol kludne pokracovat