DeletedUser
Hosť
Jeden deň vrhača Jurka
Len čo som ráno otvoril oči vedel som, že dnes ma čaká veľa práce. Do nového dňa ma naštartoval podhľad z okna – slnko bolo vysoko nad obzorom a svojimi lúčmi hladilo polia ktoré bolo treba dnes obrábať. V kuchyni sa zvŕtala manželka Katka ktorá práve začínala kuchtiť obed. Kým deti ešte spali, dal som si raňajky. Ani som poriadne nestihol ochutnať múčnik, rozozvučali sa sirény na poplach. V tom vbehol do dverí posol a udychčaný skríkol: „Jurko, chytro sa vychystaj! Na naše mesto sa chystá útok, kráľ prikázal povolať vojsko na obranu mesta!“ Nuž, nemal som na výber. Vzal som batoh kde som mal zopár najlepších kožených prakov, talizman od Katky a vodu. Vo dverách som sa letmo rozlúčil s rodinou a pobral som sa do centra mesta. Tam už postával veliteľ ktorí čakal na všetkých aby ozrejmil taktiku boja. Po základných inštrukciách sme už pripravení čakali na útok. Boli sme rozdelení do viacerých skupín na rôznych miestach. Verte či nie, mal som strach. Veď som chodieval iba rabovať suroviny a teraz zrazu bojovať?
V skupine v ktorej som bol nás bolo 50 mečiarov, 40 lukostrelcov a 35 vrhačov. Zistil som že v mojej skupine je aj Mišo – sused ktorí obrábal pole vedľa môjho. V jeho očiach som zbadal strach a neistotu. No obaja sme vedeli že len ak nasadíme do boja všetko môžeme nielen vyhrať, ale najmä prežiť. Zľava sme začuli pochod. „Už prichádzajú“, povedal Mišo. Vytiahol som z batoha prak, nabral pár kameňov a čakal kým prídu bližšie. Odrazu sa ozval vodca našej skupiny: „dávajte pozor, hlavne buďte presní. Špión ich už zbadal, sú pár metrov od nás a prídu zľava. Keď zahlásim, vrhnite sa na nich. Pripravte zbrane. Zvládneme to!“ Uchopil som silno prak, vzal kameň a... „Teraz!“, skríkol vodca. Rozbehli sme sa rovno na nich. Bolo ich o čosi viac, nedalo sa však určiť koľko. Roztáčal som prak ako to len išlo, triafal nepriateľov a snažil sa byť čo najpresnejší. „Pozor Jurko, hoplit ide zozadu na teba!“, počul som z diaľky. Otočil som sa, no v tom prachu som ho poriadne nezbadal a tak som naslepo vzal snáď najväčší kameň a rotoval to priamo na neho...
Za pár hodín sme ich porazili. Zmocnil sa nás pocit víťazstva, ale aj smútku za tými, ktorí padli. Sadol som si s Mišom na zem, šiel sa napiť, no v tom sme sa vyľakali - ozýval sa dupot ktorý bol stále silnejší. „Chlapi, idú na nás ďalší, poďme!“ A veru, priamo oproti nás boli ďalší, aj keď ich bolo menej než v prvej várke. Ale čo bolo horšie, tentoraz aj jeden Kentaurus. Kým asi polovica z nás bojovala s mečiarmi, ja a ešte niekoľkí sme nabrali odvahu a postavili sme sa proti Kentaurovi. Dostal som sa k nemu najbližšie zo všetkých. Nemohol som si ho obzerať, ale bol mohutný a jeho výraz bol mrazivý. Začal som ho zrážať kameňmi, no zbadal som na zemi Miša. Bol ranený na ramene. „Choď k nemu“, povedal vojak vedľa mňa, „ja to vezmem za teba.“ Neváhal som mu pomôcť. V batohu som našiel kus kože ktorý som mu obviazal okolo ramena a odvliekol ho ďalej od bitky.
Bojovali sme asi tri hodiny ktoré boli únavné, ale zvládli sme to. Po bitke niektorí hľadali svojich bratov, kamarátov, no ja som sedel pri Mišovi. Trochu sa mu uľavilo, cítil sa lepšie. Napil sa z mojej vody a pomaly sa postavil. Onedlho sme zbadali hlavného veliteľa. Z jeho kútikov úst sme videli víťazný úsmev. „Naše vojská boli úspešné. Vyhrali sme!“ Netrebalo viac dodať, lebo len čo dozneli jeho slová, každého z nás sa zmocnilo šťastie a radosť. Každý kričal od šťastia, boli sme nadšení. Dlho som však s ostatnými chlapmi neostával lebo poznám Katku – určite už uložila deti spať a teraz ustráchaná sedí doma pri okne.
Musela ma vidieť z okna lebo len čo som prichádzal k domu dvere sa otvorili a celá natešená utekala ku mne. „Počula som že ste vyhrali. Keby si len vedel ako som sa bála! Poď dnu, dáš si teplú večeru a všetko mi povieš.“ Bola to dlhá debata o tom, čo som prežil. Dúfam, že takých útokov bude na naše mesto čo najmenej. Umyl som sa a ľahol unavený do postele. Ešte nikdy som nezaspal tak tuho ako tú noc. Musel som nabrať silu lebo hneď zajtra ma čakalo obrábanie poľa.
Len čo som ráno otvoril oči vedel som, že dnes ma čaká veľa práce. Do nového dňa ma naštartoval podhľad z okna – slnko bolo vysoko nad obzorom a svojimi lúčmi hladilo polia ktoré bolo treba dnes obrábať. V kuchyni sa zvŕtala manželka Katka ktorá práve začínala kuchtiť obed. Kým deti ešte spali, dal som si raňajky. Ani som poriadne nestihol ochutnať múčnik, rozozvučali sa sirény na poplach. V tom vbehol do dverí posol a udychčaný skríkol: „Jurko, chytro sa vychystaj! Na naše mesto sa chystá útok, kráľ prikázal povolať vojsko na obranu mesta!“ Nuž, nemal som na výber. Vzal som batoh kde som mal zopár najlepších kožených prakov, talizman od Katky a vodu. Vo dverách som sa letmo rozlúčil s rodinou a pobral som sa do centra mesta. Tam už postával veliteľ ktorí čakal na všetkých aby ozrejmil taktiku boja. Po základných inštrukciách sme už pripravení čakali na útok. Boli sme rozdelení do viacerých skupín na rôznych miestach. Verte či nie, mal som strach. Veď som chodieval iba rabovať suroviny a teraz zrazu bojovať?
V skupine v ktorej som bol nás bolo 50 mečiarov, 40 lukostrelcov a 35 vrhačov. Zistil som že v mojej skupine je aj Mišo – sused ktorí obrábal pole vedľa môjho. V jeho očiach som zbadal strach a neistotu. No obaja sme vedeli že len ak nasadíme do boja všetko môžeme nielen vyhrať, ale najmä prežiť. Zľava sme začuli pochod. „Už prichádzajú“, povedal Mišo. Vytiahol som z batoha prak, nabral pár kameňov a čakal kým prídu bližšie. Odrazu sa ozval vodca našej skupiny: „dávajte pozor, hlavne buďte presní. Špión ich už zbadal, sú pár metrov od nás a prídu zľava. Keď zahlásim, vrhnite sa na nich. Pripravte zbrane. Zvládneme to!“ Uchopil som silno prak, vzal kameň a... „Teraz!“, skríkol vodca. Rozbehli sme sa rovno na nich. Bolo ich o čosi viac, nedalo sa však určiť koľko. Roztáčal som prak ako to len išlo, triafal nepriateľov a snažil sa byť čo najpresnejší. „Pozor Jurko, hoplit ide zozadu na teba!“, počul som z diaľky. Otočil som sa, no v tom prachu som ho poriadne nezbadal a tak som naslepo vzal snáď najväčší kameň a rotoval to priamo na neho...
Za pár hodín sme ich porazili. Zmocnil sa nás pocit víťazstva, ale aj smútku za tými, ktorí padli. Sadol som si s Mišom na zem, šiel sa napiť, no v tom sme sa vyľakali - ozýval sa dupot ktorý bol stále silnejší. „Chlapi, idú na nás ďalší, poďme!“ A veru, priamo oproti nás boli ďalší, aj keď ich bolo menej než v prvej várke. Ale čo bolo horšie, tentoraz aj jeden Kentaurus. Kým asi polovica z nás bojovala s mečiarmi, ja a ešte niekoľkí sme nabrali odvahu a postavili sme sa proti Kentaurovi. Dostal som sa k nemu najbližšie zo všetkých. Nemohol som si ho obzerať, ale bol mohutný a jeho výraz bol mrazivý. Začal som ho zrážať kameňmi, no zbadal som na zemi Miša. Bol ranený na ramene. „Choď k nemu“, povedal vojak vedľa mňa, „ja to vezmem za teba.“ Neváhal som mu pomôcť. V batohu som našiel kus kože ktorý som mu obviazal okolo ramena a odvliekol ho ďalej od bitky.
Bojovali sme asi tri hodiny ktoré boli únavné, ale zvládli sme to. Po bitke niektorí hľadali svojich bratov, kamarátov, no ja som sedel pri Mišovi. Trochu sa mu uľavilo, cítil sa lepšie. Napil sa z mojej vody a pomaly sa postavil. Onedlho sme zbadali hlavného veliteľa. Z jeho kútikov úst sme videli víťazný úsmev. „Naše vojská boli úspešné. Vyhrali sme!“ Netrebalo viac dodať, lebo len čo dozneli jeho slová, každého z nás sa zmocnilo šťastie a radosť. Každý kričal od šťastia, boli sme nadšení. Dlho som však s ostatnými chlapmi neostával lebo poznám Katku – určite už uložila deti spať a teraz ustráchaná sedí doma pri okne.
Musela ma vidieť z okna lebo len čo som prichádzal k domu dvere sa otvorili a celá natešená utekala ku mne. „Počula som že ste vyhrali. Keby si len vedel ako som sa bála! Poď dnu, dáš si teplú večeru a všetko mi povieš.“ Bola to dlhá debata o tom, čo som prežil. Dúfam, že takých útokov bude na naše mesto čo najmenej. Umyl som sa a ľahol unavený do postele. Ešte nikdy som nezaspal tak tuho ako tú noc. Musel som nabrať silu lebo hneď zajtra ma čakalo obrábanie poľa.