DeletedUser
Hosť
Jedného rána mokrého sa z Jura drobného, stal vrhač maličký. Odyšiel od mamičky, bo šutrom šmárať chcel, hoc to nevedel. Šmáral síce presne, no len na dva metre. Pobral sa do stodoly, že si bradu oholí, gumu v trenkách povolí, a do armády sa poberie. Radosťou mu srdce plesá, buľvy z lebky skáču, ba aj trochu plačú. Jeho myseľ pozná že vojna je hrozná, no nedbá. Otca mu zabili sťa červa, kvári mu to dušu, no pomsti ho až sčerná. Nepozná strachu ani ľútosti, v ústrety smrti plný hrdosti, poberie sa ta, skadiaľ jakživ sa nik nevrátil, keď v prach sa obrátil...
Dvere kasárne sa otvoria, víta ho tvár pokojná. Vraví: za vojaka chcem. A tvár na to odpovedá: si ešte mladý, to sa nedá! Musíš podrásť, aspoň do dvadsať, aby si sa vedel z mečom obracať. Juro odbyť sa nedá, a slovom vrhá sa doň: statný som?-Som. Chitrý som?-to takisto. Už otec predpovedal snom, že ja raz tu budem, a teraz som. A tak ja vám predpovedám, že ak nepustite ma dnuká, do konca života čaká vás muka, bo nespravil vojaka z vlastného vnuka! Sánka v tvári starca až ku kolenám klesla, jeho ruka do stola tresla, a oko kvapku vylúdilo. Srdce spomlo jak devu opustilo, keď to čudo malé sa bolo porodilo. Chvíľu mlčal, no potom nabral odvahy a zmrvčal: kto že si ty? Či si synom toho chlapca čo jeho matka žila bez muža? –Tak je, Mara sa volala, sama pole orala, i kosila kým som nemal sedemnásť, bo jej syn už bol v boji zahynul a nechcela i mňa stratiť, lebo keby som sa pominul, Jak by jej slučku kolo krku ovinul, prevesil cez konár a na druhý koniec lana kameň priviazal. No teraz je už ona sama na smrteľnej posteli, a ako mi je známo môj otec zhynul mečom, ded mečom zabíja a ja veru budem tiež. Len ja nie mečom, lež lankom a kameňom. I zo sto metrov trafím súpera, nech sa hockam poberá a strelou mojej ruky na zem padne ako kus dreva čo dušu nemá a nikdy nemal. Každý kto kradmou rukou siahne na túto zem a jeho srdce zatúži po neprávom získanom, ten zakúsi silu môjho ramena.
Veru hrdé slová máš, len či ozaj sa tak obraciaš jak pravíš, vnuk môj? Dokáž slová svoje a ja sľubujem, že ťa k vrhačom kamenia naverbujem! –Juro trafil v prostred terča čo bol stý krok vzdialený i pobral sa z ujkom dedom bo bol bažant zelený, pobral sa do komôrky kde dostal kožu i kamienky. Vraj nech strieľa, nech sa darí. No kde tu zrazu z nenazdajky, hukot jak by padali kaštiele i zámky. A hňeď krik a vrava rušná, priletela správa slušna, nech sa mesto podvolí, inakšie ho zo zemou zrovnajú. Do boja zberá sa celý voj, i Juro musí keď už nieje svoj, lež vlasti patrí. Jeho duša i telo musia vstať, riskovať život za každé dieťa aj mať čo za múrmi mesta sa skrývaju, v ruku pevnú svoich chlapoch dúfajú. Bo nik iný ich nezachráni pred pohromou, stratia rodinu život i domov.
Tak i Juro, z prakom ešte nesprobovaným, i za dve hrste kamienkov vo vseckách si vláči, to mu vraj na nepriateľa stači. Každého má skoliť jednou ranou, a pritom myslieť na ženu ktorá je kráľovnou zvanou. Postavil sa na vrch z ktorého vraj dovidí i na kraj sveta, a čakal kým príde ta známa veta, čo z úst veliteľa vyhrnie sa jak keď svokra povie-smie sa. Keď zbadal presilu čo sa na ňho hrnula, rázom si jeho duša spomnula, na ráno keď v stodole sa burcoval, otcu i maťi sa dušoval, že pomstí všetko zlo čo sa páchalo na ňom i na tomto krají, a dúfa že potom spočinie v raji. Keď začul jak z hrdla muža sediaceho na koni ozvalo sa páľ, schytil kameň i do praku ho nadial. Zatočil ním a kameň letí, prvý zásah; to za tie deti. Potom znovu nabil, a znovu zabil. Prvý krát v živote triafal správne, a konečnie jeho činy nevyšli márne. Náramne šťastný pálil znovu a znovu, konečne tešil sa z lovu. No od muža na koni ozvalo sa: Nazad! Tu je to priveľký hazard! –I všetci sa pobrali, nohy na plecia, Joža tam nechali na spásu nebesiam. Lebo on sa nepobral, on je hrdina, smrti sa nebojí, ni celá jeho rodina. Však až keď zbadal svojho deda na koni jak ženie sa v ústrety štítom a kopijám tých nehodných detí zeme, jeho srdce vsplanulo a bol jak semä ktoré ide si za svojí cieľom i keď vie že výhra prichádza z odchodom duše spojenej z telom. I jeho telo odchádza, už dlhú dobu krváca. Bledý je sťa vajco sliepky, ale on do neba, nie do klietky. Poberá sa i obzerá sa, jak padol jeden z mnohých, a jeho obeť nebola márna. I keď mesto padne, čo javí sa za pravdu, a zabudne sa na skutky jeho, i tak sa stane, ako otčím mu predpovedal, že než spočinie v lone ženy, padne v boji nerovnom no nestane sa hrdinom. Teras nie v nebi, ale v pekle hovie si, bo len Boh, nie on, môže rozhodovať komu život slobodno brať a komu nie. Lucifer kvári jeho dušu v kotli zo smolou a hriechmi; jeho telo je rozsekané plechmi, v tvare meča nepriateľa čo dobil mesto a splnil svoj sľub. Zrovnal ho a nik živý neodyšiel z jeho rúk.
Dvere kasárne sa otvoria, víta ho tvár pokojná. Vraví: za vojaka chcem. A tvár na to odpovedá: si ešte mladý, to sa nedá! Musíš podrásť, aspoň do dvadsať, aby si sa vedel z mečom obracať. Juro odbyť sa nedá, a slovom vrhá sa doň: statný som?-Som. Chitrý som?-to takisto. Už otec predpovedal snom, že ja raz tu budem, a teraz som. A tak ja vám predpovedám, že ak nepustite ma dnuká, do konca života čaká vás muka, bo nespravil vojaka z vlastného vnuka! Sánka v tvári starca až ku kolenám klesla, jeho ruka do stola tresla, a oko kvapku vylúdilo. Srdce spomlo jak devu opustilo, keď to čudo malé sa bolo porodilo. Chvíľu mlčal, no potom nabral odvahy a zmrvčal: kto že si ty? Či si synom toho chlapca čo jeho matka žila bez muža? –Tak je, Mara sa volala, sama pole orala, i kosila kým som nemal sedemnásť, bo jej syn už bol v boji zahynul a nechcela i mňa stratiť, lebo keby som sa pominul, Jak by jej slučku kolo krku ovinul, prevesil cez konár a na druhý koniec lana kameň priviazal. No teraz je už ona sama na smrteľnej posteli, a ako mi je známo môj otec zhynul mečom, ded mečom zabíja a ja veru budem tiež. Len ja nie mečom, lež lankom a kameňom. I zo sto metrov trafím súpera, nech sa hockam poberá a strelou mojej ruky na zem padne ako kus dreva čo dušu nemá a nikdy nemal. Každý kto kradmou rukou siahne na túto zem a jeho srdce zatúži po neprávom získanom, ten zakúsi silu môjho ramena.
Veru hrdé slová máš, len či ozaj sa tak obraciaš jak pravíš, vnuk môj? Dokáž slová svoje a ja sľubujem, že ťa k vrhačom kamenia naverbujem! –Juro trafil v prostred terča čo bol stý krok vzdialený i pobral sa z ujkom dedom bo bol bažant zelený, pobral sa do komôrky kde dostal kožu i kamienky. Vraj nech strieľa, nech sa darí. No kde tu zrazu z nenazdajky, hukot jak by padali kaštiele i zámky. A hňeď krik a vrava rušná, priletela správa slušna, nech sa mesto podvolí, inakšie ho zo zemou zrovnajú. Do boja zberá sa celý voj, i Juro musí keď už nieje svoj, lež vlasti patrí. Jeho duša i telo musia vstať, riskovať život za každé dieťa aj mať čo za múrmi mesta sa skrývaju, v ruku pevnú svoich chlapoch dúfajú. Bo nik iný ich nezachráni pred pohromou, stratia rodinu život i domov.
Tak i Juro, z prakom ešte nesprobovaným, i za dve hrste kamienkov vo vseckách si vláči, to mu vraj na nepriateľa stači. Každého má skoliť jednou ranou, a pritom myslieť na ženu ktorá je kráľovnou zvanou. Postavil sa na vrch z ktorého vraj dovidí i na kraj sveta, a čakal kým príde ta známa veta, čo z úst veliteľa vyhrnie sa jak keď svokra povie-smie sa. Keď zbadal presilu čo sa na ňho hrnula, rázom si jeho duša spomnula, na ráno keď v stodole sa burcoval, otcu i maťi sa dušoval, že pomstí všetko zlo čo sa páchalo na ňom i na tomto krají, a dúfa že potom spočinie v raji. Keď začul jak z hrdla muža sediaceho na koni ozvalo sa páľ, schytil kameň i do praku ho nadial. Zatočil ním a kameň letí, prvý zásah; to za tie deti. Potom znovu nabil, a znovu zabil. Prvý krát v živote triafal správne, a konečnie jeho činy nevyšli márne. Náramne šťastný pálil znovu a znovu, konečne tešil sa z lovu. No od muža na koni ozvalo sa: Nazad! Tu je to priveľký hazard! –I všetci sa pobrali, nohy na plecia, Joža tam nechali na spásu nebesiam. Lebo on sa nepobral, on je hrdina, smrti sa nebojí, ni celá jeho rodina. Však až keď zbadal svojho deda na koni jak ženie sa v ústrety štítom a kopijám tých nehodných detí zeme, jeho srdce vsplanulo a bol jak semä ktoré ide si za svojí cieľom i keď vie že výhra prichádza z odchodom duše spojenej z telom. I jeho telo odchádza, už dlhú dobu krváca. Bledý je sťa vajco sliepky, ale on do neba, nie do klietky. Poberá sa i obzerá sa, jak padol jeden z mnohých, a jeho obeť nebola márna. I keď mesto padne, čo javí sa za pravdu, a zabudne sa na skutky jeho, i tak sa stane, ako otčím mu predpovedal, že než spočinie v lone ženy, padne v boji nerovnom no nestane sa hrdinom. Teras nie v nebi, ale v pekle hovie si, bo len Boh, nie on, môže rozhodovať komu život slobodno brať a komu nie. Lucifer kvári jeho dušu v kotli zo smolou a hriechmi; jeho telo je rozsekané plechmi, v tvare meča nepriateľa čo dobil mesto a splnil svoj sľub. Zrovnal ho a nik živý neodyšiel z jeho rúk.