DeletedUser
Hosť
Jeden deň vrhača Juraja
Tento príbeh sa odohráva v časoch najväčšej vojny spojenectiev na celej zemi.Všade zúri vojna ako divý lev,každý chce ovládnuť zem a mestá verbujú svojich občanov do armády.Ale poďme po poriadku. Bol to deň ako každý iný.Štebot vtákov sa rozliehal po okolí,šum vetra hladil
listy na stromoch,na lúkach sa pásol dobytok a pod rozkvitnutou čerešňou ležal akýsi pastier.Jeho meno bolo Juraj Podkonický,ale každý v dedine mu hovoril
"Náš Ďurko",lebo mal veľmi šľachetné srdce,každému rád pomohol a nikdy od nikoho nič nežiadal.Od svojej mladosti vždy sníval dostať sa do armády ako vrhač,ale keď mu zomreli rodičia,jeho sny sa rozplynuli ako mraky po búrke.Ostal celkom sám,nemal skoro žiadnych priateľov,o žene a deťoch už vôbec nehovoriac a to len preto,lebo sa musel starať o farmu a statok,ktorí mu po smrti jeho rodičia zanechali.Nepoznal zábavu,bol veľmi hanblivý,utiahnutý do seba,ale zato veľmi usilovný a šikovný.Pracoval ako kôň každý deň.Vstával skoro ráno ešte za tmy,aby šiel nakŕmiť a popásť dobytok na polia.V poobedných hodinách sa s ním vracal domov na farmu a až do samého večera potom obrábal pôdu na poliach.Keď bolo treba pomáhal aj susedom na okolí,hlavne tým,čo už poriadne nevládali.Nepoznal oddych a jedným z takýchto dní bol aj tento.Ako si tak ležal v tráve,popíjal žinčicu a odjedal z ovčieho syra,v diaľke zazrel skupinku ľudí,ako sa k nemu približuje.Keď boli už celkom blízko,vtedy zistil,že je to kráľovský posol správ aj so skupinov vojenských vrhačov z miestnych kasární.Posol sa pred neho postavil a zdelil mu správu:"V mene najvyššieho boha Zeusa,vládcu všetkých bohov,ťa verbujem do armády,dolu podpísaný generál Tortillos".Nastalo ticho,ale v Jurajových očiach bolo vidieť plamienky šťastia a nechcel veriť vlastným ušiam,ale rozkaz znel jasne.V kútiku duše bol nadšený,že sa mu konečne splní jeho životný sen,ale bol aj znepokojený,lebo vedel,že v krajine čoskoro vypukne vojna.Keď sa z tohto šoku trochu prebral,tak sa s nimi vydal do mesta.Cesta to bola dlhá a keď tam dorazili,bol celý v úžase,lebo v meste nikdy v živote nebol.Krásne vydlaždené chodníky lemovali celé mesto a ešte krajšie budovy fascinovali tohto pastiera z vidieka.Keď sa dozvedel,že je predvolaný pred samého generála Tortillosa,v duchu si pomyslel:"Čo už len odomňa môže chcieť samotný generál,nebodaj som niečo vyparatil"?Juraj ani len trocha netušil čo sa deje,no nechcel príkaz porušiť,nedbal a šiel za ním v doprovode posla.Keď sa k nemu dostavil,s úctou sa poklonil a s roztraseným hlasom mu povedal:"Tu som vážený pane,ja Juraj Podkonický" a kľakol si na zem,aby si ho uctil.Generál podišiel k nemu,položil mu meč na plecia a povedal:"Juraj dopočul som sa,že si veľmi šikovný a usilovný chlap,s bojovným a statočným srdcom a tak ťa preto menujem v mene Zeusa najvyššieho boha,vládcu všetkých bohov,hodnosťou veliteľa vrhačov".Generál nestihol ani dopovedať a Jurajove oči zalialy slzy dojatia a zároveň aj šťastia,lebo začal tušiť,že konečne bude v armáde,po čom už dávno túžil.Postavil sa,pobozkal mu od radosti obe ruky a povedal:"Budem bojovať za toto meste až do posledného vydýchnutia" a celý pojašený ako pes sa rozutekal do skladu,kde od skladníka dostal vrhačské oblečenie s hodnosťou,čo v tej dobe znamenalo tri hviezdy vyšité na pleciach.Naradostený sa rozbehol do kasární na výcvik a zoznámenie sa s ostatnými vrhačmi.Keď bol už dnu,predstavil sa:"Vítam Vás,ja som Juraj Podkonický a som Váš nový veliteľ".Tí,ktorí Juraja poznali,vedeli,že svoju úlohu bude vykonávať s láskou a oddanosťou k svojej vlasti a verili mu,že bude aj dobrým bojovníkom a ešte lepším veliteľom.Ako tak hodiny ubiehali a vojaci v zápale výcviku nevnímali čas,približne okolo tretej popoludní začali celou krajinou trúbiť trubači na náznak príchodu nepriateľských vojísk.Všetka armáda sa rozostavala okolo mesta aby ho chránila, dobrovoľníci kontrolovali domy a všetkých obyvateľov skrývali do úkrytov,aby ich ochránili od nepriateľa.V meste vypukol hrozný chaos a bordel,ale čo čert nechcel,nášmu bojovníkovi a zároveň aj veliteľovi Jurajovi prišlo veľmi nevoľno od žalúdka a preto musel utekať do najbližšieho domu na záchod.Ako tam tak sedel a celý zadumaný premýšľal,že to má asi z tej žinčice a ovčieho syra,medzitým tam prišla trojica vojakov na kontrolu či sa tam niekto nenachádza a keď v dome nikoho nevideli,všetky okná a dvere pozamykali na dva východy.Vonku už zúrila vojna ako krvilačná beštia,krv sa prelievala ako víno v pivniciach,umierali nevinní ľudia a všade naokolo bolo počuť nárek a veľký krik umierajúcich.Keď bol Juraj hotový a vyšiel zo záchodu,začul nehorázny plač a chcel ísť von svojim rýchlo na pomoc.Stlačil kľučku na dverách,no keď zistil,že celý dom je zamknutý,nemohol veriť vlastným očiam.V duchu si začal nadávať,preklínať samého seba a premýšľať ako mohol takto svojich oddaných bojovníkov sklamať a to hneď v prvý deň svojho velenia.Začal búchať na dvere a kričať ako zmyslou zbavený,ale keď ho nikto nepočul,lebo mestom sa ozývali výkriky a výbuchy katapultov,pochopil,že už je neskoro.Nechcel tomu vôbec uveriť,snažil sa niečo vymyslieť,ale v tú chvíľu ho nič nenapadlo a tak to vzdal.Keď sa trochu ukľudnil,v tichosti si sadol za stôl a so slzami v očiach povedal:"Toto je môj najhorší deň vrhača v živote".Ponaučenie:"Nikdy nejedz ťažké jedlá,keď máš pred sebou doležité stretnutia,skúšky atď......
Tento príbeh sa odohráva v časoch najväčšej vojny spojenectiev na celej zemi.Všade zúri vojna ako divý lev,každý chce ovládnuť zem a mestá verbujú svojich občanov do armády.Ale poďme po poriadku. Bol to deň ako každý iný.Štebot vtákov sa rozliehal po okolí,šum vetra hladil
listy na stromoch,na lúkach sa pásol dobytok a pod rozkvitnutou čerešňou ležal akýsi pastier.Jeho meno bolo Juraj Podkonický,ale každý v dedine mu hovoril
"Náš Ďurko",lebo mal veľmi šľachetné srdce,každému rád pomohol a nikdy od nikoho nič nežiadal.Od svojej mladosti vždy sníval dostať sa do armády ako vrhač,ale keď mu zomreli rodičia,jeho sny sa rozplynuli ako mraky po búrke.Ostal celkom sám,nemal skoro žiadnych priateľov,o žene a deťoch už vôbec nehovoriac a to len preto,lebo sa musel starať o farmu a statok,ktorí mu po smrti jeho rodičia zanechali.Nepoznal zábavu,bol veľmi hanblivý,utiahnutý do seba,ale zato veľmi usilovný a šikovný.Pracoval ako kôň každý deň.Vstával skoro ráno ešte za tmy,aby šiel nakŕmiť a popásť dobytok na polia.V poobedných hodinách sa s ním vracal domov na farmu a až do samého večera potom obrábal pôdu na poliach.Keď bolo treba pomáhal aj susedom na okolí,hlavne tým,čo už poriadne nevládali.Nepoznal oddych a jedným z takýchto dní bol aj tento.Ako si tak ležal v tráve,popíjal žinčicu a odjedal z ovčieho syra,v diaľke zazrel skupinku ľudí,ako sa k nemu približuje.Keď boli už celkom blízko,vtedy zistil,že je to kráľovský posol správ aj so skupinov vojenských vrhačov z miestnych kasární.Posol sa pred neho postavil a zdelil mu správu:"V mene najvyššieho boha Zeusa,vládcu všetkých bohov,ťa verbujem do armády,dolu podpísaný generál Tortillos".Nastalo ticho,ale v Jurajových očiach bolo vidieť plamienky šťastia a nechcel veriť vlastným ušiam,ale rozkaz znel jasne.V kútiku duše bol nadšený,že sa mu konečne splní jeho životný sen,ale bol aj znepokojený,lebo vedel,že v krajine čoskoro vypukne vojna.Keď sa z tohto šoku trochu prebral,tak sa s nimi vydal do mesta.Cesta to bola dlhá a keď tam dorazili,bol celý v úžase,lebo v meste nikdy v živote nebol.Krásne vydlaždené chodníky lemovali celé mesto a ešte krajšie budovy fascinovali tohto pastiera z vidieka.Keď sa dozvedel,že je predvolaný pred samého generála Tortillosa,v duchu si pomyslel:"Čo už len odomňa môže chcieť samotný generál,nebodaj som niečo vyparatil"?Juraj ani len trocha netušil čo sa deje,no nechcel príkaz porušiť,nedbal a šiel za ním v doprovode posla.Keď sa k nemu dostavil,s úctou sa poklonil a s roztraseným hlasom mu povedal:"Tu som vážený pane,ja Juraj Podkonický" a kľakol si na zem,aby si ho uctil.Generál podišiel k nemu,položil mu meč na plecia a povedal:"Juraj dopočul som sa,že si veľmi šikovný a usilovný chlap,s bojovným a statočným srdcom a tak ťa preto menujem v mene Zeusa najvyššieho boha,vládcu všetkých bohov,hodnosťou veliteľa vrhačov".Generál nestihol ani dopovedať a Jurajove oči zalialy slzy dojatia a zároveň aj šťastia,lebo začal tušiť,že konečne bude v armáde,po čom už dávno túžil.Postavil sa,pobozkal mu od radosti obe ruky a povedal:"Budem bojovať za toto meste až do posledného vydýchnutia" a celý pojašený ako pes sa rozutekal do skladu,kde od skladníka dostal vrhačské oblečenie s hodnosťou,čo v tej dobe znamenalo tri hviezdy vyšité na pleciach.Naradostený sa rozbehol do kasární na výcvik a zoznámenie sa s ostatnými vrhačmi.Keď bol už dnu,predstavil sa:"Vítam Vás,ja som Juraj Podkonický a som Váš nový veliteľ".Tí,ktorí Juraja poznali,vedeli,že svoju úlohu bude vykonávať s láskou a oddanosťou k svojej vlasti a verili mu,že bude aj dobrým bojovníkom a ešte lepším veliteľom.Ako tak hodiny ubiehali a vojaci v zápale výcviku nevnímali čas,približne okolo tretej popoludní začali celou krajinou trúbiť trubači na náznak príchodu nepriateľských vojísk.Všetka armáda sa rozostavala okolo mesta aby ho chránila, dobrovoľníci kontrolovali domy a všetkých obyvateľov skrývali do úkrytov,aby ich ochránili od nepriateľa.V meste vypukol hrozný chaos a bordel,ale čo čert nechcel,nášmu bojovníkovi a zároveň aj veliteľovi Jurajovi prišlo veľmi nevoľno od žalúdka a preto musel utekať do najbližšieho domu na záchod.Ako tam tak sedel a celý zadumaný premýšľal,že to má asi z tej žinčice a ovčieho syra,medzitým tam prišla trojica vojakov na kontrolu či sa tam niekto nenachádza a keď v dome nikoho nevideli,všetky okná a dvere pozamykali na dva východy.Vonku už zúrila vojna ako krvilačná beštia,krv sa prelievala ako víno v pivniciach,umierali nevinní ľudia a všade naokolo bolo počuť nárek a veľký krik umierajúcich.Keď bol Juraj hotový a vyšiel zo záchodu,začul nehorázny plač a chcel ísť von svojim rýchlo na pomoc.Stlačil kľučku na dverách,no keď zistil,že celý dom je zamknutý,nemohol veriť vlastným očiam.V duchu si začal nadávať,preklínať samého seba a premýšľať ako mohol takto svojich oddaných bojovníkov sklamať a to hneď v prvý deň svojho velenia.Začal búchať na dvere a kričať ako zmyslou zbavený,ale keď ho nikto nepočul,lebo mestom sa ozývali výkriky a výbuchy katapultov,pochopil,že už je neskoro.Nechcel tomu vôbec uveriť,snažil sa niečo vymyslieť,ale v tú chvíľu ho nič nenapadlo a tak to vzdal.Keď sa trochu ukľudnil,v tichosti si sadol za stôl a so slzami v očiach povedal:"Toto je môj najhorší deň vrhača v živote".Ponaučenie:"Nikdy nejedz ťažké jedlá,keď máš pred sebou doležité stretnutia,skúšky atď......