DeletedUser130
Hosť
Čistinka
Po týždňoch takmer neutíchajúcich dažďov konečne vyšlo slnko. Suchá zem spotrebovala všetku vlahu a slnko privítala sýto zeleným kobercom trávy, ktorý zdobili rôznofarebné kvety.
Všade bol čulý ruch! Včely poletovali z kvetu na kvet a zbierali čerstvý nektár. Motýle zasa svojimi krídlami vírili vzduch, ktorý unavený vetrami predošlých dní takmer stál. Jašteričky a hady vyliezli na kamene, aby zohriali svoje skrehnuté telá. Mravce opäť usilovne zbierali zásoby a stavebný materiál na opravy mraveniska. Jednoducho, kam len oko dovidelo, všetko bolo v pohybe.
Dnes bolo čistinkou počuť aj veselé žblnkanie vody v potoku, ktorým odtekala prebytočná vlaha.
"Puk", zrazu sa do toho ruchu vniesol zvuk zlomenej vetvicky.
Na chvíľu akoby všetko stíchlo očakávajúc pôvodcu tohto zvuku. Pomedzi mladé stromčeky sa z lesa vynoril muž. Jeho postava bola tak netypická pre tento kraj. Ramena mal mohutnejšie, než ktorýkoľvek z miestnych silákov. Hlavu mu pokrývali kučeravé vlasy, dnes zopnuté do copu. Aj bradu mal rozčesanú. Cez rameno mal prevesený luk a v ruke držal podivnú zbraň – akúsi sekeru, ktorá mohla ťať z oboch strán. Cez plecia mu visel statný jeleň, ktorého pravdepodobne ulovil len nedávno, keďže z pysku mu ešte tu i tam padla kvapka krvi.
Veru, tento muž nie je z tohto kraja. Jeho domovinou sú kraje pod štítmi Tatier, kde v leta bývajú oveľa chladnejšie a zimy krutejšie, než tu v Aténach.
Ako sa sem dostal? Čo tu robí? Nik nevie. V Aténach ho pozná každý. Deti ho milujú. Veď koľko hodín im venoval! A ako sa s nimi vie vyšantiť. Dievčatá zabúdajú na ňom oči, keď ide okolo. Muži zasa poznajú jeho silu, ktorú cítia v krčme pri pretláčaní, či pochvaľujú si ju, keď treba pomôcť pri lodiach, v lese i na poli. Vedia, že on neodmietne pomoc. A koľké boje už rozhodla práve jeho sekera, ktorej ostrie preriedilo rady nepriateľa.
Nuž, jedného dňa Slavien, ako ho volajú, prišiel a ostal.
Tento Slavien teraz vstúpil na čistinku a zamieril si to priamo k starej vŕbe, čo máča svoje konáre vo vodách potoka. Túto čistinku miluje. Sme sa utieka by doprial odpočinku svojej duši, by načerpal nových síl do ďalších dní, by vzýval Peruna, boha svojich predkov. Už ako chlapec si vyvolil Peruna za svojho boha. Už ako chlapec mu obetovával to najlepšie, čo ulovil. Od svojho starého otca sa napočúval príbehov o sile a moci Perúna. Miluje ho, ctí si ho. Ešte nikdy ho nezradil. Aj dnes bude obetovať. Len čo pripraví oheň a očistí obetný kameň.
„Buch“, dopadol jeleň ku koreňom starej vŕby. Pravidelný žblnkot potoka zrazu prerušilo čľapot umývajúceho sa človeka.
„Aha, aké krásne ryby! Budeže to dobrá večera. Poďte ku mne.“, prihovoril sa im Slavien a už bolo počuť, ako tri z nich dopadli na breh potoka. Nožom ich vykuchal, zmyl z nich krv v potoku a ulozil k ostatným veciam, co sebou priniesol.
Zdvihol zo zeme svoju sekeru a vybral sa k lesu.
Po chvíli sa čistinkou ozývali pravidelné údery sekerou. A potom pád stromu.
Opäť sa vynoril pomedzi mladé stromčeky a ťahal za sebou už suchý strom. Tento stál, takze jeho drevo nebude až tak mokré, ako to, čo niesol pod pazuchou druhej ruky. Ale ono sa usuší.
Pri ohnisku strom rozsekal na siahovinu, ktorú naukladal na seba. Do vnútra pyramídy vložil kôru brezy a čerstvé vetvičky ihličnanov. Onedlho už prvé plamene neisto olizovali syčiace drevo, z ktorého parou unikali aj posledné kvapky vody.
Ale tomu už Slavien nevenoval pozornosť. Jeho nôž otváral jeleňovi brušnú dutinu, aby ho pripravil na svoju obeť.
Po týždňoch takmer neutíchajúcich dažďov konečne vyšlo slnko. Suchá zem spotrebovala všetku vlahu a slnko privítala sýto zeleným kobercom trávy, ktorý zdobili rôznofarebné kvety.
Všade bol čulý ruch! Včely poletovali z kvetu na kvet a zbierali čerstvý nektár. Motýle zasa svojimi krídlami vírili vzduch, ktorý unavený vetrami predošlých dní takmer stál. Jašteričky a hady vyliezli na kamene, aby zohriali svoje skrehnuté telá. Mravce opäť usilovne zbierali zásoby a stavebný materiál na opravy mraveniska. Jednoducho, kam len oko dovidelo, všetko bolo v pohybe.
Dnes bolo čistinkou počuť aj veselé žblnkanie vody v potoku, ktorým odtekala prebytočná vlaha.
"Puk", zrazu sa do toho ruchu vniesol zvuk zlomenej vetvicky.
Na chvíľu akoby všetko stíchlo očakávajúc pôvodcu tohto zvuku. Pomedzi mladé stromčeky sa z lesa vynoril muž. Jeho postava bola tak netypická pre tento kraj. Ramena mal mohutnejšie, než ktorýkoľvek z miestnych silákov. Hlavu mu pokrývali kučeravé vlasy, dnes zopnuté do copu. Aj bradu mal rozčesanú. Cez rameno mal prevesený luk a v ruke držal podivnú zbraň – akúsi sekeru, ktorá mohla ťať z oboch strán. Cez plecia mu visel statný jeleň, ktorého pravdepodobne ulovil len nedávno, keďže z pysku mu ešte tu i tam padla kvapka krvi.
Veru, tento muž nie je z tohto kraja. Jeho domovinou sú kraje pod štítmi Tatier, kde v leta bývajú oveľa chladnejšie a zimy krutejšie, než tu v Aténach.
Ako sa sem dostal? Čo tu robí? Nik nevie. V Aténach ho pozná každý. Deti ho milujú. Veď koľko hodín im venoval! A ako sa s nimi vie vyšantiť. Dievčatá zabúdajú na ňom oči, keď ide okolo. Muži zasa poznajú jeho silu, ktorú cítia v krčme pri pretláčaní, či pochvaľujú si ju, keď treba pomôcť pri lodiach, v lese i na poli. Vedia, že on neodmietne pomoc. A koľké boje už rozhodla práve jeho sekera, ktorej ostrie preriedilo rady nepriateľa.
Nuž, jedného dňa Slavien, ako ho volajú, prišiel a ostal.
Tento Slavien teraz vstúpil na čistinku a zamieril si to priamo k starej vŕbe, čo máča svoje konáre vo vodách potoka. Túto čistinku miluje. Sme sa utieka by doprial odpočinku svojej duši, by načerpal nových síl do ďalších dní, by vzýval Peruna, boha svojich predkov. Už ako chlapec si vyvolil Peruna za svojho boha. Už ako chlapec mu obetovával to najlepšie, čo ulovil. Od svojho starého otca sa napočúval príbehov o sile a moci Perúna. Miluje ho, ctí si ho. Ešte nikdy ho nezradil. Aj dnes bude obetovať. Len čo pripraví oheň a očistí obetný kameň.
„Buch“, dopadol jeleň ku koreňom starej vŕby. Pravidelný žblnkot potoka zrazu prerušilo čľapot umývajúceho sa človeka.
„Aha, aké krásne ryby! Budeže to dobrá večera. Poďte ku mne.“, prihovoril sa im Slavien a už bolo počuť, ako tri z nich dopadli na breh potoka. Nožom ich vykuchal, zmyl z nich krv v potoku a ulozil k ostatným veciam, co sebou priniesol.
Zdvihol zo zeme svoju sekeru a vybral sa k lesu.
Po chvíli sa čistinkou ozývali pravidelné údery sekerou. A potom pád stromu.
Opäť sa vynoril pomedzi mladé stromčeky a ťahal za sebou už suchý strom. Tento stál, takze jeho drevo nebude až tak mokré, ako to, čo niesol pod pazuchou druhej ruky. Ale ono sa usuší.
Pri ohnisku strom rozsekal na siahovinu, ktorú naukladal na seba. Do vnútra pyramídy vložil kôru brezy a čerstvé vetvičky ihličnanov. Onedlho už prvé plamene neisto olizovali syčiace drevo, z ktorého parou unikali aj posledné kvapky vody.
Ale tomu už Slavien nevenoval pozornosť. Jeho nôž otváral jeleňovi brušnú dutinu, aby ho pripravil na svoju obeť.
Naposledy upravené moderátorom: