DeletedUser
Hosť
Vrhač Jurko
Ach nie. Je to tu zas. Ten pocit. Úzkosť akú si len málo kto vie predstaviť a tie slová. Ach tie slová, ktoré mi otec povedal pred posledným výdychom. Dodnes si na to pamätám ako by to bolo včera.
Syn môj, (otec ma chytil za ruku silou bezvládneho muža trízneného ťažkou chorobou a riekol) Bol si mojím najväčším šťastím v živote a tak ako som miloval tvoju Matku, milujem aj Teba. Chcem ti niečo dôležité povedať. Keď som sa oženil s tvojou matkou, veľmi mi záležalo na našom šťastí a tak podľa jej vôle sme sa usadili na otcovom statku, kde žijeme doteraz. No ako malý chlapec som túžil po niečom úplne inom, ako po tvrdej práci na farme môjho Otca. Túžil som sa stať niekym, stať sa hrdím uznávaným vojakom našej vlasti. Preto ťa chcem o niečo poprosiť. Bez ohľadu na náš majetok, na náš pôvod, choď vždy za svojimi snami a ak po niečom v hĺbke duše túžiš, a budeš za tým nebojácne a neúnavne ísť, určite to dosiahneš. Jurko ... (zrazu po vyslovení môjho mena zavládlo v izbe ticho )
Áno je temná noc a mňa zase trápia nočné mory z mojej ťažkej a neľútostnej minulosti. Matka umrela mojim príchodom na tento svet a otec odišiel na moje sedemnáste narodeniny. No musím spať. Dnešným ránom sa začne môj nový život.
Po miernom otvorení nevyspaných očí a zistení že ranné slnko hladká moju tvár som si uvedomil. Áno už je to presne rok, už som muž.
Po dôkladnom umytí v neďalekom potôčku som sa vyobliekal a vybral do nášho hlavného mesta, ktorým bola Sparta. Ako malého ma sem brával otec na trhy a mestský festival, ktorý bol sprevádzaný víťaznou procesiou vracajúcich sa Spartských vojsk z ďalekých bitiek. V mysli s poslednými otcovými slovami som došiel až do cieľa. Pred do mnou stáli obrovské, nebojácne stojacie hradby nášho hlavného mesta. Po ich prekročení sa moja neveľká postava, rýchlo stratila v dave Spartských obyvateľov. Po krátkom blúdení som došiel k cieľu. Kasárne. Hromové nárazy mečov, oštepov, šípov a kameňov bolo počuť na stovky metrov ďaleko. Vstúpil som dnu a po rôznych prehliadkach som počul konečne tie slová. Blahoželáme, stali ste sa novým členom našej armády. Pokračujte prosím rovno po chodbe a na jej konci zabočte doľava, dvere číslo IX . Dajú vám tam šaty a ukážu vašu izbu potom vás pošlú za veliteľom výcviku s ktorým preberiete aký výcvik podstúpite. Na jeho konci vás bude čakať hodnosť buď Šermiar, Lukostrelec, Vrhač, Jazdec, hoplit alebo vozataj. Prajem vám veľa štastia.
Je noc, sedím vo svojej izbe ktorá je sotva väčšia ako moja drevená posteľ a s úsmevom na perách si vravím. Otec dokázal som to stane sa zo mňa vojak, vrhač Spartskej légie. Túto noc som spal dobre tak ako nasledujúcich 90 počas, ktorích trval môj tvrdý výcvik, až kým za mnou neprišiel môj veliteľ, ktorý mi oznámil, že som úspešne dokončil výcvik a že mu bolo cťou cvičiť tak zdatného vrhača akého tu vraj už nemal dlhé roky. V duchu som si povedal, áno dokázal som to a tešil som sa čo ma bude čakať nasledujúce dni.
Po týždni čakania ma prvý krát počas môjho pôsobenia vo výcvikovom tábore zobudila hlasná siréna. Nástup, Nástup !!! ozývalo sa hlasne ... behom pár minút bola vonku nastúpená celá naša armáda. Vojsko po ukončení výcviku pozostávajúce z 600vrhačov, 400hoplitov a 200koní čakalo na pokyny veliteľa. Bojovníci ozval sa mohutný hlas veliteľ. (Jeho telo bolo poznačené mnohými jazvami z neľútostných bitiek a jeho prítomnosť v nás vzbudzovala obrovský rešpekt).
Bohužiaľ vám musím oznámiť, že k naším spojencom pred piatimi dňami dorazila neľútostná nepriateľská armáda z ďalekých končín Zeme. Áno asi už tušíte správne. Peržania. Dnes o 4tej ráno nám špeh doniesol správu. Pred dvoma dňami padlo do rúk nepriateľa neďaleké mesto Akroje. Predbežné správy o zostávajúcom vojsku nepriateľa nie sú priaznivé, avšak hradby boli zbúrane takže ak vyrazíme hneď nestihnú ich znova vystavať. Takže zobrať si potrebné veci na cestu a zoskupíme sa pri Agore. PANE...?! (moja zvedavosť mi nedala a vykríkol som).
Čo Je? Zabudli ste nám oznámiť aké sú tie zostávajúce stavy nepriateľských vojakov. Nie vrhač. Nezabudol. Vyslali sme posla do nášho Chrámu vysoko v horách a čakáme odpoveď. Musíme zvážiť taktiku boja. Pri Agore sa dozviete viac. (zase nám uhol odpoveďou)
V dave, si vojaci medzi sebou začali šepotať. Vyslali posla k chrámu? Vyslali? Vyslali posla k chrámu vážne? Hm nedalo mi a spýtal som sa skúsených bojovníkov čo je na tom. Veď Chrám bolo náboženské miesto, kde sme sa klaňali nášmu Bohu Zeusovi. Nechápal som súvis znepokojenia vojakov. Až kým mi jeden z vojakov Korte nepovedal. Vieš priateľu. Chrám nie je len posvätné miesto. Je to miesto, ktoré už po stáročia pomáha vyhrávať ríšam vojny a bitky. Nie len Božskou priazňou, ale pri ťažkých bojoch a obetách Bohom nám môžu pomôcť aj zoslaním božských príšer na pomoc. Božských príšer? Áno ... spomínam si. Ako malý som počul a príšerách ktoré prišli na pomoc našej krajine. No žiadnu som ešte na živo nevidel. Podľa nevedomých výrazov na tvárach ďalších vojakov som cítil, že ani väčšina z nich nemala tu možnosť stretnúť sa s nejakou príšerou naživo. Kým som sa myšlienkami vrátil do reálneho sveta, Korte bol už preč. Tak som sa aj ja rýchlo rozbehol po veci. O pár minút sme stáli nastúpený pri Agore. Asi po pol hodine čakania prišiel veliteľ. Vojaci o dva dni nás čaká ťažký boj. Avšak máme na našej strane naklonenú priazeň Zeusa z ktorého pomocou sa nebojácne postavíme akémukoľvek nepriateľovi. Zajtra večer dorazíme k Termopylám, kde nás bude čakať špeh s najnovšími informáciami.
Bolo zjavné, že veliteľ nechcel rozprávať o zložení nepriateľových vojsk. Ale odhodlanie do boja bolo veľké, tak sme sa bez slova vydali na cestu. Prvú noc sme oddychovali len krátko, aby sme čím skôr dorazili k Termopylám, aby sme pred bojom mali čo najviac zotavujúceho spánku. Po únavnom pochode sme konečne dorazili k cieľu. Utáborili sme sa pred obrovským kopcom, ktorý nás oddeľoval od nepriateľa. Pomaly sa začalo stmievať. Posol nikde. Vo veliteľskom stane, preberal veliteľ so svojimi poradcami bojovú stratégiu. Keď tu zrazu v diaľke zazneli strašidelné výkriky. Neidentifikovateľné zvuky, ktoré sa tiahli celým okolím zrejme prichádzali z dobytého mesta. Len pár najskúsenejších nemalo nechápajúci výraz v očiach, no miesto toho sa prežehnali a začali sa modliť k Zeusovi. Túto noc veľa nenaspíme. Stony, výkriky, zvláštne zvuky trvali až kým Slnko nevrhlo na horu svoje lúče.
Dnes je môj deň. Jediný deň, v ktorý sa stanem ozajstným vrhačom, ozajstným bojovníkom. Dnes je deň vrhača Jurka povedal som si.
V tom veliteľ zvolal nástup! Zoradiť! Chvíľu sa prechádzal po pred nás a začal. Vojaci mnohý z vás sa dnes stretnú so stvoreniami, ktoré ešte nikdy nevideli. Čakali sme správy od špehov no bohužiaľ žiadny neprišli. Môžeme vychádzať len z poznatkov a správ, ktoré sme dostali ešte v Sparte. Vieme, že Perzské pozemné vojská, ktorich sila nie je až taká veľká, boli aj napriek vysokým počtom porazené v boji. Avšak mesto ostali chrániť Božské bytosti bohyne Héry a to v počte 40harpií a 20medúz. Harpie budú útočiť z oblohy preto je veľmi dôležité, aby tento priestor kontrolovali vrhači, ktorích útok je veľmi platný proti týmto vtáko-ženám. Hopliti vyrazia smerom k medúzam avšak POZOR! V žiadnom prípade sa im nepozerajte dlho do očí. Majú schopnosť spraviť z človeka z kamenenú sochu v priebehu pár sekúnd. Počas útoku hoplitov po bočných formáciach zaútočíme s jazdcami. Sto jazdcov po ľavej strane a sto po pravej. Ak nepriateľovi nedošli podpory, máme veľmi veľkú šancu vyhrať. Mesto sa im bude oveľa ťažšie brániť za bieleho dňa. Netreba sa báť, Zeus je s nami. Pochodom kamenených golemov s očakávaním a miernym strachom v očiach, sme pochodovali cez veľký kopec, ktorý nás ako jediný delil od vizuálneho kontaktu s mestom Akroje. Zrazu nastalo ticho. Stáli sme asi kilometer od mesta, na ktorého hradbách stáli pozoruhodné tvory, harpie. Smrteľné ticho preťal strašlivý škrekot mýtických strážcov.
Do útoku. Zoradiť formácie!!! Skupina koní Alfa, na pravo bok!!! Skupina Beta, na ľavo bok!!! Kričal veliteľ. Vrhači praky pripraviť!!! Hopliti bojová pozícia!!! Naše tempo smerom k hradbám enormne stúplo. Keď sme boli asi 400metrov pred zbúranými hradbami začali z mesta vychádzať strašidelné stvorenia medúzy v tom veliteľ zakričal, STÁŤ. Pripraviť sa na BOJ!!! Čakali sme koľko ich vlastne je. V očiach vojakov bol vidieť obrovský adrenalín no aj strach. Strach, ktorí bol čím ďalej väčší. A bol oprávnený z mesta vyšlo okolo 80ohavných medúz. Takže podpory. V tom veliteľ zvolal. Vojaci!!! Priazeň Bohov je nám dnes naklonená. Dnes v stúpime do dejín. V tom najskúsenejší bojovníci začali päsťami narážať na svoje štíty. Áno Adrenalín, strach stúpali ruka v ruke. V tom z poza hradieb vyletelo približne 100zúrivých harpií a medúzy sa za strašného revu začali približovať k nám. Veliteľ zvolal hopliti v pred! Jazdci na strany držať sa pri vrhačoch! Vrhači pripraviť vyčkať na môj povel. Veliteľ iste vedel čo robí. Harpie sa neľútostne blížili k nám. Nehľadnúc na ľahké ciele jazdcov, koní a nás sa vrhli na najbližšie oddiely hoplitov čím sa museli zúžiť do menšieho kruhu pred útokom. Hopliti kľaknúť štíty a kopie k nebu! Vrhači páľ!!! ZAČALO SA TO. Zo 30 harpií padlo pod návalom 600letiacich kameňov. V tom medúzy dorazili k ostrím kopíam hoplitov . Jazdci v pred!!! A ako prvý sa do útoku hnal veliteľ a za ním ostrieľaný jazdci. Snažili sme sa čím rýchlejšie dobýjať ... Tela hoplitov začali poletovať ponad naše hlavy... Harpieee ach hnusné harpie. Jazdci začali narážať na telá medúz , krv, vreskot , BOLESŤ začala lietať oblohou až do stien ďalekých kopcov. Po pár minútach sme zistili akú mal veliteľ pravdu... pod zničujúcim letom kameňov telá harpií padali až prekvapujúco ľahko. No v tej chvíli padlo zoskupenie hoplitov ... formácie sa roztrhli a z 400hoplitov tam ostala zďaleka nie polovica. Videli sme kone, ktoré opúšťali bojisko bez svojich pánov. Krv tiekla potokom. Nastal chaos. Zrazu sa pred nami zjavilo viacero medúz a moji spolubojovníci vytiahli dýky, ktoré mali pre prípad boja z blízka a začali sa brániť. No márne. Aj keď po oblohe lietalo už len zo 10harpii, proti medúzam sme nemali šancu. Asi 50zostávajúcich koní, 100vrhačov, 100hoplitov proti približne 60tim medúzam a 10tim harpiám? No na strach sme nepomysleli. Zobral som zo zeme kopiu a rozbehol som sa smerom k medúze ktorá bola otočná chrbtom a ZÁSAH priamo do srdca... !!! Otočil som sa a videl som ako jedna z nich mení hoplita na kameň. Rozbehol som sa smerom k nej no v tom mi ďalšia z nich podrazila nohy. Ocitol som sa na zemi. Nedalo sa jej nepozerať do tej strašnej tváre ... a cítil som ako moje telo kamenie. Zrazu ten pocit pominul a videl som ako jej hlava letí na zem. Veliteľ!!! V tom som vyskočil a zdvihol kopiu. Veliteľ zrazu zakričal. ZEUS nás neopustil ... !!! V tom som počul ukrutný rev a telá dvoch hrapií padli vedľa mňa na zem... Z diaľky som spoznal hlas priateľa Korteho, ktorý zvolal...MANTIKORI!!! MANTIKORI sú tu!!! Zdvihol som hlavu k oblohe a videl som obrovských tvorov s hlavou leva, dračími krídlami a žihadlom škorpióna ako behom pár sekúnd ohavne pozabíjali zvyšné harpie a neskutočnou rýchlosťou leteli z nebies smerom k medúzam . Tiež som sa rozbehol tým smerom . Medúzy zostali v pasci a vytvorili sme okolo nich kruh. Nebolo úniku. V tom zaznel posledný výkrik. Je koniec. Padli sme na kolená...na mŕtve telá našich priateľov a strašlivých príšer. V tej chvíli sme počuli len víťazný rev Mantikor. Obzrel som sa. Ostalo nás pár. Uvidel som veliteľa, áno žije. On ako keby nepocítil únavu po ťažkom boji a svojím mečom odrezával hlavy všetkým mŕtvym nepriateľským príšerám. Ako keby sa chcel uistiť. Pomyslel som si . Budem raz ako on. Hrdina, ktorého ako jediného pozdravili Mantikori hlasným revom, keď vzlietli k oblohe. Pozdvihol im meč, a povedal. Je koniec. Už je naozaj koniec.
Ach nie. Je to tu zas. Ten pocit. Úzkosť akú si len málo kto vie predstaviť a tie slová. Ach tie slová, ktoré mi otec povedal pred posledným výdychom. Dodnes si na to pamätám ako by to bolo včera.
Syn môj, (otec ma chytil za ruku silou bezvládneho muža trízneného ťažkou chorobou a riekol) Bol si mojím najväčším šťastím v živote a tak ako som miloval tvoju Matku, milujem aj Teba. Chcem ti niečo dôležité povedať. Keď som sa oženil s tvojou matkou, veľmi mi záležalo na našom šťastí a tak podľa jej vôle sme sa usadili na otcovom statku, kde žijeme doteraz. No ako malý chlapec som túžil po niečom úplne inom, ako po tvrdej práci na farme môjho Otca. Túžil som sa stať niekym, stať sa hrdím uznávaným vojakom našej vlasti. Preto ťa chcem o niečo poprosiť. Bez ohľadu na náš majetok, na náš pôvod, choď vždy za svojimi snami a ak po niečom v hĺbke duše túžiš, a budeš za tým nebojácne a neúnavne ísť, určite to dosiahneš. Jurko ... (zrazu po vyslovení môjho mena zavládlo v izbe ticho )
Áno je temná noc a mňa zase trápia nočné mory z mojej ťažkej a neľútostnej minulosti. Matka umrela mojim príchodom na tento svet a otec odišiel na moje sedemnáste narodeniny. No musím spať. Dnešným ránom sa začne môj nový život.
Po miernom otvorení nevyspaných očí a zistení že ranné slnko hladká moju tvár som si uvedomil. Áno už je to presne rok, už som muž.
Po dôkladnom umytí v neďalekom potôčku som sa vyobliekal a vybral do nášho hlavného mesta, ktorým bola Sparta. Ako malého ma sem brával otec na trhy a mestský festival, ktorý bol sprevádzaný víťaznou procesiou vracajúcich sa Spartských vojsk z ďalekých bitiek. V mysli s poslednými otcovými slovami som došiel až do cieľa. Pred do mnou stáli obrovské, nebojácne stojacie hradby nášho hlavného mesta. Po ich prekročení sa moja neveľká postava, rýchlo stratila v dave Spartských obyvateľov. Po krátkom blúdení som došiel k cieľu. Kasárne. Hromové nárazy mečov, oštepov, šípov a kameňov bolo počuť na stovky metrov ďaleko. Vstúpil som dnu a po rôznych prehliadkach som počul konečne tie slová. Blahoželáme, stali ste sa novým členom našej armády. Pokračujte prosím rovno po chodbe a na jej konci zabočte doľava, dvere číslo IX . Dajú vám tam šaty a ukážu vašu izbu potom vás pošlú za veliteľom výcviku s ktorým preberiete aký výcvik podstúpite. Na jeho konci vás bude čakať hodnosť buď Šermiar, Lukostrelec, Vrhač, Jazdec, hoplit alebo vozataj. Prajem vám veľa štastia.
Je noc, sedím vo svojej izbe ktorá je sotva väčšia ako moja drevená posteľ a s úsmevom na perách si vravím. Otec dokázal som to stane sa zo mňa vojak, vrhač Spartskej légie. Túto noc som spal dobre tak ako nasledujúcich 90 počas, ktorích trval môj tvrdý výcvik, až kým za mnou neprišiel môj veliteľ, ktorý mi oznámil, že som úspešne dokončil výcvik a že mu bolo cťou cvičiť tak zdatného vrhača akého tu vraj už nemal dlhé roky. V duchu som si povedal, áno dokázal som to a tešil som sa čo ma bude čakať nasledujúce dni.
Po týždni čakania ma prvý krát počas môjho pôsobenia vo výcvikovom tábore zobudila hlasná siréna. Nástup, Nástup !!! ozývalo sa hlasne ... behom pár minút bola vonku nastúpená celá naša armáda. Vojsko po ukončení výcviku pozostávajúce z 600vrhačov, 400hoplitov a 200koní čakalo na pokyny veliteľa. Bojovníci ozval sa mohutný hlas veliteľ. (Jeho telo bolo poznačené mnohými jazvami z neľútostných bitiek a jeho prítomnosť v nás vzbudzovala obrovský rešpekt).
Bohužiaľ vám musím oznámiť, že k naším spojencom pred piatimi dňami dorazila neľútostná nepriateľská armáda z ďalekých končín Zeme. Áno asi už tušíte správne. Peržania. Dnes o 4tej ráno nám špeh doniesol správu. Pred dvoma dňami padlo do rúk nepriateľa neďaleké mesto Akroje. Predbežné správy o zostávajúcom vojsku nepriateľa nie sú priaznivé, avšak hradby boli zbúrane takže ak vyrazíme hneď nestihnú ich znova vystavať. Takže zobrať si potrebné veci na cestu a zoskupíme sa pri Agore. PANE...?! (moja zvedavosť mi nedala a vykríkol som).
Čo Je? Zabudli ste nám oznámiť aké sú tie zostávajúce stavy nepriateľských vojakov. Nie vrhač. Nezabudol. Vyslali sme posla do nášho Chrámu vysoko v horách a čakáme odpoveď. Musíme zvážiť taktiku boja. Pri Agore sa dozviete viac. (zase nám uhol odpoveďou)
V dave, si vojaci medzi sebou začali šepotať. Vyslali posla k chrámu? Vyslali? Vyslali posla k chrámu vážne? Hm nedalo mi a spýtal som sa skúsených bojovníkov čo je na tom. Veď Chrám bolo náboženské miesto, kde sme sa klaňali nášmu Bohu Zeusovi. Nechápal som súvis znepokojenia vojakov. Až kým mi jeden z vojakov Korte nepovedal. Vieš priateľu. Chrám nie je len posvätné miesto. Je to miesto, ktoré už po stáročia pomáha vyhrávať ríšam vojny a bitky. Nie len Božskou priazňou, ale pri ťažkých bojoch a obetách Bohom nám môžu pomôcť aj zoslaním božských príšer na pomoc. Božských príšer? Áno ... spomínam si. Ako malý som počul a príšerách ktoré prišli na pomoc našej krajine. No žiadnu som ešte na živo nevidel. Podľa nevedomých výrazov na tvárach ďalších vojakov som cítil, že ani väčšina z nich nemala tu možnosť stretnúť sa s nejakou príšerou naživo. Kým som sa myšlienkami vrátil do reálneho sveta, Korte bol už preč. Tak som sa aj ja rýchlo rozbehol po veci. O pár minút sme stáli nastúpený pri Agore. Asi po pol hodine čakania prišiel veliteľ. Vojaci o dva dni nás čaká ťažký boj. Avšak máme na našej strane naklonenú priazeň Zeusa z ktorého pomocou sa nebojácne postavíme akémukoľvek nepriateľovi. Zajtra večer dorazíme k Termopylám, kde nás bude čakať špeh s najnovšími informáciami.
Bolo zjavné, že veliteľ nechcel rozprávať o zložení nepriateľových vojsk. Ale odhodlanie do boja bolo veľké, tak sme sa bez slova vydali na cestu. Prvú noc sme oddychovali len krátko, aby sme čím skôr dorazili k Termopylám, aby sme pred bojom mali čo najviac zotavujúceho spánku. Po únavnom pochode sme konečne dorazili k cieľu. Utáborili sme sa pred obrovským kopcom, ktorý nás oddeľoval od nepriateľa. Pomaly sa začalo stmievať. Posol nikde. Vo veliteľskom stane, preberal veliteľ so svojimi poradcami bojovú stratégiu. Keď tu zrazu v diaľke zazneli strašidelné výkriky. Neidentifikovateľné zvuky, ktoré sa tiahli celým okolím zrejme prichádzali z dobytého mesta. Len pár najskúsenejších nemalo nechápajúci výraz v očiach, no miesto toho sa prežehnali a začali sa modliť k Zeusovi. Túto noc veľa nenaspíme. Stony, výkriky, zvláštne zvuky trvali až kým Slnko nevrhlo na horu svoje lúče.
Dnes je môj deň. Jediný deň, v ktorý sa stanem ozajstným vrhačom, ozajstným bojovníkom. Dnes je deň vrhača Jurka povedal som si.
V tom veliteľ zvolal nástup! Zoradiť! Chvíľu sa prechádzal po pred nás a začal. Vojaci mnohý z vás sa dnes stretnú so stvoreniami, ktoré ešte nikdy nevideli. Čakali sme správy od špehov no bohužiaľ žiadny neprišli. Môžeme vychádzať len z poznatkov a správ, ktoré sme dostali ešte v Sparte. Vieme, že Perzské pozemné vojská, ktorich sila nie je až taká veľká, boli aj napriek vysokým počtom porazené v boji. Avšak mesto ostali chrániť Božské bytosti bohyne Héry a to v počte 40harpií a 20medúz. Harpie budú útočiť z oblohy preto je veľmi dôležité, aby tento priestor kontrolovali vrhači, ktorích útok je veľmi platný proti týmto vtáko-ženám. Hopliti vyrazia smerom k medúzam avšak POZOR! V žiadnom prípade sa im nepozerajte dlho do očí. Majú schopnosť spraviť z človeka z kamenenú sochu v priebehu pár sekúnd. Počas útoku hoplitov po bočných formáciach zaútočíme s jazdcami. Sto jazdcov po ľavej strane a sto po pravej. Ak nepriateľovi nedošli podpory, máme veľmi veľkú šancu vyhrať. Mesto sa im bude oveľa ťažšie brániť za bieleho dňa. Netreba sa báť, Zeus je s nami. Pochodom kamenených golemov s očakávaním a miernym strachom v očiach, sme pochodovali cez veľký kopec, ktorý nás ako jediný delil od vizuálneho kontaktu s mestom Akroje. Zrazu nastalo ticho. Stáli sme asi kilometer od mesta, na ktorého hradbách stáli pozoruhodné tvory, harpie. Smrteľné ticho preťal strašlivý škrekot mýtických strážcov.
Do útoku. Zoradiť formácie!!! Skupina koní Alfa, na pravo bok!!! Skupina Beta, na ľavo bok!!! Kričal veliteľ. Vrhači praky pripraviť!!! Hopliti bojová pozícia!!! Naše tempo smerom k hradbám enormne stúplo. Keď sme boli asi 400metrov pred zbúranými hradbami začali z mesta vychádzať strašidelné stvorenia medúzy v tom veliteľ zakričal, STÁŤ. Pripraviť sa na BOJ!!! Čakali sme koľko ich vlastne je. V očiach vojakov bol vidieť obrovský adrenalín no aj strach. Strach, ktorí bol čím ďalej väčší. A bol oprávnený z mesta vyšlo okolo 80ohavných medúz. Takže podpory. V tom veliteľ zvolal. Vojaci!!! Priazeň Bohov je nám dnes naklonená. Dnes v stúpime do dejín. V tom najskúsenejší bojovníci začali päsťami narážať na svoje štíty. Áno Adrenalín, strach stúpali ruka v ruke. V tom z poza hradieb vyletelo približne 100zúrivých harpií a medúzy sa za strašného revu začali približovať k nám. Veliteľ zvolal hopliti v pred! Jazdci na strany držať sa pri vrhačoch! Vrhači pripraviť vyčkať na môj povel. Veliteľ iste vedel čo robí. Harpie sa neľútostne blížili k nám. Nehľadnúc na ľahké ciele jazdcov, koní a nás sa vrhli na najbližšie oddiely hoplitov čím sa museli zúžiť do menšieho kruhu pred útokom. Hopliti kľaknúť štíty a kopie k nebu! Vrhači páľ!!! ZAČALO SA TO. Zo 30 harpií padlo pod návalom 600letiacich kameňov. V tom medúzy dorazili k ostrím kopíam hoplitov . Jazdci v pred!!! A ako prvý sa do útoku hnal veliteľ a za ním ostrieľaný jazdci. Snažili sme sa čím rýchlejšie dobýjať ... Tela hoplitov začali poletovať ponad naše hlavy... Harpieee ach hnusné harpie. Jazdci začali narážať na telá medúz , krv, vreskot , BOLESŤ začala lietať oblohou až do stien ďalekých kopcov. Po pár minútach sme zistili akú mal veliteľ pravdu... pod zničujúcim letom kameňov telá harpií padali až prekvapujúco ľahko. No v tej chvíli padlo zoskupenie hoplitov ... formácie sa roztrhli a z 400hoplitov tam ostala zďaleka nie polovica. Videli sme kone, ktoré opúšťali bojisko bez svojich pánov. Krv tiekla potokom. Nastal chaos. Zrazu sa pred nami zjavilo viacero medúz a moji spolubojovníci vytiahli dýky, ktoré mali pre prípad boja z blízka a začali sa brániť. No márne. Aj keď po oblohe lietalo už len zo 10harpii, proti medúzam sme nemali šancu. Asi 50zostávajúcich koní, 100vrhačov, 100hoplitov proti približne 60tim medúzam a 10tim harpiám? No na strach sme nepomysleli. Zobral som zo zeme kopiu a rozbehol som sa smerom k medúze ktorá bola otočná chrbtom a ZÁSAH priamo do srdca... !!! Otočil som sa a videl som ako jedna z nich mení hoplita na kameň. Rozbehol som sa smerom k nej no v tom mi ďalšia z nich podrazila nohy. Ocitol som sa na zemi. Nedalo sa jej nepozerať do tej strašnej tváre ... a cítil som ako moje telo kamenie. Zrazu ten pocit pominul a videl som ako jej hlava letí na zem. Veliteľ!!! V tom som vyskočil a zdvihol kopiu. Veliteľ zrazu zakričal. ZEUS nás neopustil ... !!! V tom som počul ukrutný rev a telá dvoch hrapií padli vedľa mňa na zem... Z diaľky som spoznal hlas priateľa Korteho, ktorý zvolal...MANTIKORI!!! MANTIKORI sú tu!!! Zdvihol som hlavu k oblohe a videl som obrovských tvorov s hlavou leva, dračími krídlami a žihadlom škorpióna ako behom pár sekúnd ohavne pozabíjali zvyšné harpie a neskutočnou rýchlosťou leteli z nebies smerom k medúzam . Tiež som sa rozbehol tým smerom . Medúzy zostali v pasci a vytvorili sme okolo nich kruh. Nebolo úniku. V tom zaznel posledný výkrik. Je koniec. Padli sme na kolená...na mŕtve telá našich priateľov a strašlivých príšer. V tej chvíli sme počuli len víťazný rev Mantikor. Obzrel som sa. Ostalo nás pár. Uvidel som veliteľa, áno žije. On ako keby nepocítil únavu po ťažkom boji a svojím mečom odrezával hlavy všetkým mŕtvym nepriateľským príšerám. Ako keby sa chcel uistiť. Pomyslel som si . Budem raz ako on. Hrdina, ktorého ako jediného pozdravili Mantikori hlasným revom, keď vzlietli k oblohe. Pozdvihol im meč, a povedal. Je koniec. Už je naozaj koniec.
