DeletedUser3830
Hosť
Nešťastné proroctvo.
Slnko pomaly zapadalo a manželka veľkého vládcu mesta Ampelokipi , kráľa Guiphadora, Vanuatu nedočkavo čakala na vychýrenú veštkyňu z Delf. Bol letný slnovrat a pred štyrmi dňami za ňou prišla stará žena, ktorá žila na kraji mesta v malom drevenom domčeku. Šírili sa o nej rôzne chýry jedny pravdivé a druhé možno nie. Jedna s tých chýr bola najznámejšia a zároveň najstrašnejšia. Hovorilo sa že vyláka mladých chlapcov, nádejných bojovníkov v dospievajúcom veku pri jej chalupu a tam z nich hrôzostrašná bytosť zvaná Chupacabra, človek, netopier a pes v jednom odpornom tele vysaje krv. O tej starene sa chýry šíria už štyri desaťročia, no nikdy sa nepotvrdili. Vraví sa, že raz v noci, keď išla domov z tancovačky kde sa zišlo celé mesto, ju prepadol opilec a chcel ju znásilniť a zabiť. To sa mu však nepodarilo pretože ju zachránila Chupacabra, ktorá z kôz čo sa pásli neďaleko vysávala krv. Opilca zastihol rovnaký osud, no to Chupacabre nestačilo a chcela zabiť aj starenu no tá ju prosila o milosť, že urobí čo chce. Netvor žiadal o sladkú chlapčenskú krv jeden deň do mesiaca večer o jedenástej hodine, pri jej chalupe, až do konca jej života.
Starene sa míňali nádejný bojovníci, a tak pristúpila k zúfalému kroku, zobrať syna veľkému vládcovi Guiphadorovi. Pokúsila sa to už dvakrát no ani raz jej to nevyšlo. Kráľov syn to oznámil otcovi, no kráľ nenašiel nikoho lebo syn nevidel útočníka. Štyri dni pred letným slnovratom sa pokúsila ešte o absurdnejší čin, vypýtať si chlapca rovno od matky.
„Ak mi ho dobrovoľne neodovzdáš do pravého poludnia, zomrie spolu s tvojim manželom práve vo chvíli keď to nebudeš čakať!“ povedala starena a odišla. Nanešťastie kráľ nebol doma, bol na vojenskej výprave proti veľkému kmeňu krutých barbarov. Prišiel posol, „Kráľovná, čaká Vás nejaká žena!“
Vanuatu bežala oproti dlho očakávanej návšteve. Keď ju zbadala, ostala zarazená. Čakala starú, vráskavú, zhrbenú starenu s veľkými okuliarmi ktoré ju budú ťahať až k zemi. No nebola to veštica podľa jej predstáv. Bola mladá, krásna, s dlhými bielymi vlasmi zamotanými do vrkoča až po pás. Mala na sebe hrubý kožený cestovný plášť, čo bolo dosť nezvyčajné na túto dobu. Slnko pripekalo, a tak sa ľudia chladili v malých potokoch alebo riečkach.
Vanuatu bola zvedavá na veštbu týkajúcu sa jej syna a manžela. Zaviedla veštkyňu do spálne a nedočkavo čakala. Veštkyňa Kyouzirha z koženého mešca vytiahla čaj a zaliala to vodou ktorú doniesol sluha. Po vypití sa usadenina podobala na meč prepichujúci srdce. Nakoniec temným, no zároveň vzrušujúcim hlasom povedala „Zomrú v boji, zabije ich človek bližší Vám ako niekomu inému“. Vetu dokončila neznámym slovom, a potom nepovedala nič iné iba sa pozdravila a ticho odišla. Kráľovná to nebrala vážne, pomyslela si že je ešte mladá a neskúsená a možno sa pomýlila.
Niekto z buchotom vošiel do izby. Boli to dvaja vojaci a dvaja sluhovia, niesli nosítko na ktorom niekto bol. Bol to kráľ Guiphador, ležal nemohúcne, bol v bezvedomí celý od krvi. Jeden z vojakov sa prihovoril zronenej Kráľovnej „Je mi to ľúto Kráľovná, vášho manžela zasiahol šíp rovno do hrude, stratil veľa krvi, no nie je to ešte stratené. V chráme sa zaňho bude modliť celé polis.“ Ešte pred odchodom podišiel za kráľom, odstrčil ošetrujúceho sluhu, nasadil mu strieborný prsteň na prostredník, zamrmlal „Nech ťa bohovia ochraňujú, drž sa priaťeľu.“ a odišiel.
O pár týždňov bol Guiphador zdravý ako rybička. Celé kráľovstvo sa radovalo pretože to bol múdry panovník, problémy riešil s chladnou hlavou.
Ozval sa krik stráží a v celom meste nastal hurhaj. Kráľ sa pozrel cez okno uvidel kopec člnov a bojových lodí ktoré ničili Kráľove lode, rybárske lode a mnoho člnov ktoré patrili ľudom. Zahučal poplašný zvonec, ktorý zvolával bojovníkov no i obyvateľov do zbrojníc. Boli vyzbrojený halapartňami, dlhými kopijami ostrými mečmi no niektorý i vidlami. Lukostrelci sa hnali na hradbu, ľahká jazda sprevádzala nekonečné more pešiakov a hopliti pripravovali svoje kopije lebo nepriateľ sa rýchlo blížil. O krátku chvíľu sa strhávali kruté boje. Kráľovná nechcela muža pustiť do boja lebo sa strašne bála. Ten ju odsotil, udrela si hlavu a omdlela. Kráľ nemal čas na ľútosť, musel ísť do boja. Keď vyšiel von strhla ho hrôza. Horiace domy, ženy a deti ležali na zemi mŕtvi, vojaci neľútostne bojovali s prevahou nepriateľa. Kráľ surovo odťal hlavu vojakovi ktorý práve chcel znásilniť ženu v jednej tmavej uličke tá mu pohľadom poďakovala a odišla.
Bolo po boji. Kráľ neporaziteľného mesta Ampelokipi, Guiphador prehral. Ostal iba on. Bol obkľúčený nepriateľovými mužmi, vtom sa k nemu nikto predieral a kričal jeho meno. Bol to jeho brat Limaurue on bol panovníkom mesta neďaleko Sparty bola to jeho armáda.
„Limaurue, ty? Prečo si mi podkopol nohy, moju dôveru? Veď sme bratia! Náš otec sa teraz otáča v hrobe! On toto mesto vybudoval! Vlastnými rukami!“ vrieskal Guiphador.
„Mne je jedno že ho budoval on“ povedal Limaurue povýšenecky „toto mesto je moje! Vďaka generálom zo Sparty som ho dobyl! Dobyl tak nečakane ako si chcel dobyť to moje!“
„Ja som chcel dobyť tvoje mesto?! To sa ti asi niekedy snívalo! Veď si môj brat prečo by som to robil?!“
„Z jednoduchého dôvodu! Chcel si vlastniť bane na zlato a železo aby si mal obrovské bohatstvo aj skvele vybavenú armádu! Predsa mi to povedala Étambie starena z vášho mesta! A ukázala mi aj Chupacabru ktorú húckaš proti mne!“
Vtom na nádvorie prišla aj Vanuatu so synom. Ten sa rozbehol na pomoc otcovi, no prekvapený Limaurue zistil kto sa po ňom rozbehol až keď jeho synovec padal na zem s mečom v hrudi. Guiphador sa dýkou zahnal po bratovi, no minul. Ten mu uštedril tvrdé háky rovno do hlavy. Limaurue mal na rukách ťažké kožené rukavice s prišitými kovovými hánkami takže údery boli desaťkrát tvrdšie. Guiphador padol a jeden z Limaurueových vojakov mu kopijou prebodol hrdlo. Kráľ padol jeho telo sa zlúčilo so zemou a jeho krv zlepila ťažký piesok. Vtom zbadala Vanuatu starenu úškrňajúcu sa na ňu a spomenula si na jej slová „Ak mi ho dobrovoľne neodovzdáš do pravého poludnia, zomrie spolu s tvojim manželom práve vo chvíli keď to nebudeš čakať!“ V zúfalstve Vanuatu vytiahla vojakovi z pošvy meč a prebodla si srdce.
Mesto sa po 150 rokoch rozsypalo pod vlastnou slávou.
KONIEC
Slnko pomaly zapadalo a manželka veľkého vládcu mesta Ampelokipi , kráľa Guiphadora, Vanuatu nedočkavo čakala na vychýrenú veštkyňu z Delf. Bol letný slnovrat a pred štyrmi dňami za ňou prišla stará žena, ktorá žila na kraji mesta v malom drevenom domčeku. Šírili sa o nej rôzne chýry jedny pravdivé a druhé možno nie. Jedna s tých chýr bola najznámejšia a zároveň najstrašnejšia. Hovorilo sa že vyláka mladých chlapcov, nádejných bojovníkov v dospievajúcom veku pri jej chalupu a tam z nich hrôzostrašná bytosť zvaná Chupacabra, človek, netopier a pes v jednom odpornom tele vysaje krv. O tej starene sa chýry šíria už štyri desaťročia, no nikdy sa nepotvrdili. Vraví sa, že raz v noci, keď išla domov z tancovačky kde sa zišlo celé mesto, ju prepadol opilec a chcel ju znásilniť a zabiť. To sa mu však nepodarilo pretože ju zachránila Chupacabra, ktorá z kôz čo sa pásli neďaleko vysávala krv. Opilca zastihol rovnaký osud, no to Chupacabre nestačilo a chcela zabiť aj starenu no tá ju prosila o milosť, že urobí čo chce. Netvor žiadal o sladkú chlapčenskú krv jeden deň do mesiaca večer o jedenástej hodine, pri jej chalupe, až do konca jej života.
Starene sa míňali nádejný bojovníci, a tak pristúpila k zúfalému kroku, zobrať syna veľkému vládcovi Guiphadorovi. Pokúsila sa to už dvakrát no ani raz jej to nevyšlo. Kráľov syn to oznámil otcovi, no kráľ nenašiel nikoho lebo syn nevidel útočníka. Štyri dni pred letným slnovratom sa pokúsila ešte o absurdnejší čin, vypýtať si chlapca rovno od matky.
„Ak mi ho dobrovoľne neodovzdáš do pravého poludnia, zomrie spolu s tvojim manželom práve vo chvíli keď to nebudeš čakať!“ povedala starena a odišla. Nanešťastie kráľ nebol doma, bol na vojenskej výprave proti veľkému kmeňu krutých barbarov. Prišiel posol, „Kráľovná, čaká Vás nejaká žena!“
Vanuatu bežala oproti dlho očakávanej návšteve. Keď ju zbadala, ostala zarazená. Čakala starú, vráskavú, zhrbenú starenu s veľkými okuliarmi ktoré ju budú ťahať až k zemi. No nebola to veštica podľa jej predstáv. Bola mladá, krásna, s dlhými bielymi vlasmi zamotanými do vrkoča až po pás. Mala na sebe hrubý kožený cestovný plášť, čo bolo dosť nezvyčajné na túto dobu. Slnko pripekalo, a tak sa ľudia chladili v malých potokoch alebo riečkach.
Vanuatu bola zvedavá na veštbu týkajúcu sa jej syna a manžela. Zaviedla veštkyňu do spálne a nedočkavo čakala. Veštkyňa Kyouzirha z koženého mešca vytiahla čaj a zaliala to vodou ktorú doniesol sluha. Po vypití sa usadenina podobala na meč prepichujúci srdce. Nakoniec temným, no zároveň vzrušujúcim hlasom povedala „Zomrú v boji, zabije ich človek bližší Vám ako niekomu inému“. Vetu dokončila neznámym slovom, a potom nepovedala nič iné iba sa pozdravila a ticho odišla. Kráľovná to nebrala vážne, pomyslela si že je ešte mladá a neskúsená a možno sa pomýlila.
Niekto z buchotom vošiel do izby. Boli to dvaja vojaci a dvaja sluhovia, niesli nosítko na ktorom niekto bol. Bol to kráľ Guiphador, ležal nemohúcne, bol v bezvedomí celý od krvi. Jeden z vojakov sa prihovoril zronenej Kráľovnej „Je mi to ľúto Kráľovná, vášho manžela zasiahol šíp rovno do hrude, stratil veľa krvi, no nie je to ešte stratené. V chráme sa zaňho bude modliť celé polis.“ Ešte pred odchodom podišiel za kráľom, odstrčil ošetrujúceho sluhu, nasadil mu strieborný prsteň na prostredník, zamrmlal „Nech ťa bohovia ochraňujú, drž sa priaťeľu.“ a odišiel.
O pár týždňov bol Guiphador zdravý ako rybička. Celé kráľovstvo sa radovalo pretože to bol múdry panovník, problémy riešil s chladnou hlavou.
Ozval sa krik stráží a v celom meste nastal hurhaj. Kráľ sa pozrel cez okno uvidel kopec člnov a bojových lodí ktoré ničili Kráľove lode, rybárske lode a mnoho člnov ktoré patrili ľudom. Zahučal poplašný zvonec, ktorý zvolával bojovníkov no i obyvateľov do zbrojníc. Boli vyzbrojený halapartňami, dlhými kopijami ostrými mečmi no niektorý i vidlami. Lukostrelci sa hnali na hradbu, ľahká jazda sprevádzala nekonečné more pešiakov a hopliti pripravovali svoje kopije lebo nepriateľ sa rýchlo blížil. O krátku chvíľu sa strhávali kruté boje. Kráľovná nechcela muža pustiť do boja lebo sa strašne bála. Ten ju odsotil, udrela si hlavu a omdlela. Kráľ nemal čas na ľútosť, musel ísť do boja. Keď vyšiel von strhla ho hrôza. Horiace domy, ženy a deti ležali na zemi mŕtvi, vojaci neľútostne bojovali s prevahou nepriateľa. Kráľ surovo odťal hlavu vojakovi ktorý práve chcel znásilniť ženu v jednej tmavej uličke tá mu pohľadom poďakovala a odišla.
Bolo po boji. Kráľ neporaziteľného mesta Ampelokipi, Guiphador prehral. Ostal iba on. Bol obkľúčený nepriateľovými mužmi, vtom sa k nemu nikto predieral a kričal jeho meno. Bol to jeho brat Limaurue on bol panovníkom mesta neďaleko Sparty bola to jeho armáda.
„Limaurue, ty? Prečo si mi podkopol nohy, moju dôveru? Veď sme bratia! Náš otec sa teraz otáča v hrobe! On toto mesto vybudoval! Vlastnými rukami!“ vrieskal Guiphador.
„Mne je jedno že ho budoval on“ povedal Limaurue povýšenecky „toto mesto je moje! Vďaka generálom zo Sparty som ho dobyl! Dobyl tak nečakane ako si chcel dobyť to moje!“
„Ja som chcel dobyť tvoje mesto?! To sa ti asi niekedy snívalo! Veď si môj brat prečo by som to robil?!“
„Z jednoduchého dôvodu! Chcel si vlastniť bane na zlato a železo aby si mal obrovské bohatstvo aj skvele vybavenú armádu! Predsa mi to povedala Étambie starena z vášho mesta! A ukázala mi aj Chupacabru ktorú húckaš proti mne!“
Vtom na nádvorie prišla aj Vanuatu so synom. Ten sa rozbehol na pomoc otcovi, no prekvapený Limaurue zistil kto sa po ňom rozbehol až keď jeho synovec padal na zem s mečom v hrudi. Guiphador sa dýkou zahnal po bratovi, no minul. Ten mu uštedril tvrdé háky rovno do hlavy. Limaurue mal na rukách ťažké kožené rukavice s prišitými kovovými hánkami takže údery boli desaťkrát tvrdšie. Guiphador padol a jeden z Limaurueových vojakov mu kopijou prebodol hrdlo. Kráľ padol jeho telo sa zlúčilo so zemou a jeho krv zlepila ťažký piesok. Vtom zbadala Vanuatu starenu úškrňajúcu sa na ňu a spomenula si na jej slová „Ak mi ho dobrovoľne neodovzdáš do pravého poludnia, zomrie spolu s tvojim manželom práve vo chvíli keď to nebudeš čakať!“ V zúfalstve Vanuatu vytiahla vojakovi z pošvy meč a prebodla si srdce.
Mesto sa po 150 rokoch rozsypalo pod vlastnou slávou.
KONIEC
Naposledy upravené moderátorom:
