DeletedUser
Hosť
Ááááh...neznášam to skoré vstávanie. Kto to má vydržať? Nemôžete od človeka čakať, že vstane na šichtu 2 hodiny pred úsvitom, keď večer pred tým vypil osem džbánkov piva. No nič. Volám sa Juro, Ďuri, Ďuro, moja prezývka je Valach, Jurko ma volala len mamka. Po tom čo zomrela vykašľal som sa na farmu a dal som sa k vrhačom. Kariéra je to dobrá, neistá, mám pravidelnú stravu a žold nie je zlý. Žena a deti mi nikdy nechýbali, radšej si skočím s kamarátmi na pivo.
Sakra, musím bežať. Ak budem znova meškať na stráž, veliteľ ma hodí do samotky. Nebolo by to prvý raz. Posledný mesiac to máme na hradbách dosť ostré. Ak nemám službu, určite mám výcvik. Poviem to rovno: nemáme dosť mužov. Mali sme, ale ... Je to ťažké. Posledné tri týždne prichádzali útoky od Mauríčanov čoraz častejšie, ale posledné tri dni je tu zvláštne ticho. Vážne, ako to ticho pred búrkou, či ako sa to hovorí. Začínajú sa v meste šíriť reči. Nikto nevie čo sa deje. Väčšina žien a detí už aj tak odišla. Je to bieda. Ulice sú prázdne a obchody zatvorené. Jediné lode, ktoré k nám teraz plávajú sú bojové. Predtým som sa vždy tešil, ak som na obzore zbadal loď. Odkiaľ asi tak pláva? Je plná černochov a Arabov, a zvláštneho korenia. Našetrím si nejaké peniaze a raz sa tam vydám. Úprimne vám poviem, neviem či sa toho dožijem. Za posledný mesiac som videl zomrieť príliš veľa kamarátov.
Vychádzam z domu. Iní by možno povedali, že z chatrče, ale je to moja chatrč a ja ju volám DOM. Na oblohe je ešte mesiac, aj keď ho dobre nevidno. Bude to hnusný deň, nevidno ani jednu hviezdu a začína hrmieť. Prechádzam cez námestie, popri chráme. Horí tam množstvo sviečok. Ľudia ich tam dali, za každého mŕtveho je tam jedna. Je ich príliš mnoho, ktovie koľko ich pribudne dnes. Či ich vôbec bude mať kto zapáliť.
V našom meste vyznávame Héru. Jej socha stojí v tieni chrámu. Akoby sa schovávala. Keď naše mesto ešte prosperovalo, bola k nám vždy milosrdná. Neraz sa stalo, že sa nám urodilo viac obilia, ako sme čakali, alebo sme dostávali z ďalekých krajín cenné dary. Čo z toho? V tejto vojne nám už asi nič nepomôže...
Konečne som tu. Dnes mám službu s Medveďom. Keby ste ho videli, nečudovali by ste sa tej prezývke. Budeme hliadkovať až do večera.
Niečo sa deje! Ozývajú sa hlasné poplašné trúby! Stráž z Veže musela niečo spozorovať. Pribieha k nám kapitán. „Chlapi pripravte sa, blížia sa k nám dva šíky hoplitov, Veža ich videla vylodiť sa na juhozápade.“ Len dva šíky? To určite nebude všetko, na to poznáme Mauríčanov až príliš dobre. Už sú tu. Máme ich na dohľad. Ha, vedel som to. Prišli aj s podporou, vidím ďalšie dva šíky, žeby lukostrelci? To nie je dobré. Naši lukostrelci sa stiahli dozadu. Proti hoplitom nemajú veľkú šancu. „Vrhači, príííprááviť!“, kapitán nás radí na svoje posty. Začalo to. „Terááz!“ Nestačili som ani napnúť prak a popri hlave mi preletel šíp. Máme proti sebe skúseného nepriateľa, ale my sme za hradbami a oni sa nemajú kam skryť. Hopliti sa nestačia dostať ani k hradbám, a už je ich len polovica. Sú v pasci. Naše hradby síce nie sú po predchádzajúcich útokoch v plnej sile, ale bez katapultov nemajú šancu. Z brány sa na nich vyrútili naši mečiari. Hopliti sú rozdrvení a lukostrelci sa dali na útek. Ďaleko nedôjdu. Ich lode už odplávali. Buď sa vzdajú, zomrú rukou mečiarov alebo sa vrhnú do príboja.
„Hurá! Hurá! Hurá!“ ozýva sa z celých hradieb. V tom zmätku som zabudol na Medveďa. Sedí opretý o múr a z pravej ruky na trčí šíp. Zlomí ho a vytiahne. „Hurá. Ešte šťastie, že som ľavák.“
Tento útok sme odrazili. Ale... Nie, niečo sa mi nepozdáva. Žeby bola maurícijská armáda už vyčerpaná? Bolo to príliš jednoduché.
Celý deň bolo ticho. Z Veže nehlásili žiadne prichádzajúce lode, avšak všetci sme na hradbách akýsi nepokojní. Ani kapitán, nám nepovolil oddych. Hodiny ubiehajú tak pomaly. Počasie sa ešte zhoršilo, začalo pršať. Slnko sme na oblohe ani poriadne nezazreli, no viem, že za chvíľu aj tak bude zapadať. Doniesli nám večeru, obed som nemal už pár týždňov. „Väčšiu žbrndu som ešte nejedol, a to už som jedol aj potkana pečeného na ohni.“ Medveď sa mi takto vždy snaží dodať chuť k jedlu, ale dnes mal obzvlášť pravdu. Viem, že zásoby sa už skoro celé minuli a od spojencov sme nedostali nič. Ak by sa vojna konečne skončila, vrátili by sa farmári naspäť domov a konečne by sa dalo všetko do poriadku. Nebudem sa klamať. Môj šiesty zmysel cíti niečo vo vzduchu. Niečo sa chystá.
Slnko už zapadlo, všade je tma. Dala by sa krájať. Mesiac je zakrytý oblakmi a prší čoraz silnejšie. Zo strážnej Veže sa ozvali trúby. Ani nemuseli. Počujem silné bubny. Akoby sa blížilo stádo slonov, ktoré si hrozivo pochodujú do rytmu. Všetci sa nemo dívame cez hradby. Zrazu sa zablýskalo. Pred hradbami sa zjavili zoradené šíky vojakov. Teraz už ich nebolo len pár. Boli toľkí, že sa nedalo rozoznať, kde končia ich rady a kde začína more. To zas vyzeralo ako nebo, pretože bolo osvetlené namiesto hviezd zápalnými loďami.
Stojíme ako zamrznutí. Kapitán je jediný, kto nestratil duchaprítomnosť. „Zoradiť! Nepočuli ste, zoráádiť!“ Pozerám sa okolo seba. Všetci vyzeráme vyľakane. Sakra. „Chlapy, toto je pravdepodobne náš posledný boj! Ale my nebojujeme len za seba. Bojujeme za naše ženy a deti, za naše mesto. A kým je v tomto meste jediný vojak, budeme ho brániť.“ Má pravdu. Môj otec pomáhal budovať toto mesto a ja som sa tu narodil. Budem bojovať až do konca. Dnes možno konečne pribudne pred chrámom moja sviečka, ak ju tam bude mať kto dať. No len tak ľahko im ju nedarujem! Zazneli nepriateľské trúby. „ Vrhači slobodného mesta Hosseini, PRIPRÁVIŤ!“ Ideme na to.
Sakra, musím bežať. Ak budem znova meškať na stráž, veliteľ ma hodí do samotky. Nebolo by to prvý raz. Posledný mesiac to máme na hradbách dosť ostré. Ak nemám službu, určite mám výcvik. Poviem to rovno: nemáme dosť mužov. Mali sme, ale ... Je to ťažké. Posledné tri týždne prichádzali útoky od Mauríčanov čoraz častejšie, ale posledné tri dni je tu zvláštne ticho. Vážne, ako to ticho pred búrkou, či ako sa to hovorí. Začínajú sa v meste šíriť reči. Nikto nevie čo sa deje. Väčšina žien a detí už aj tak odišla. Je to bieda. Ulice sú prázdne a obchody zatvorené. Jediné lode, ktoré k nám teraz plávajú sú bojové. Predtým som sa vždy tešil, ak som na obzore zbadal loď. Odkiaľ asi tak pláva? Je plná černochov a Arabov, a zvláštneho korenia. Našetrím si nejaké peniaze a raz sa tam vydám. Úprimne vám poviem, neviem či sa toho dožijem. Za posledný mesiac som videl zomrieť príliš veľa kamarátov.
Vychádzam z domu. Iní by možno povedali, že z chatrče, ale je to moja chatrč a ja ju volám DOM. Na oblohe je ešte mesiac, aj keď ho dobre nevidno. Bude to hnusný deň, nevidno ani jednu hviezdu a začína hrmieť. Prechádzam cez námestie, popri chráme. Horí tam množstvo sviečok. Ľudia ich tam dali, za každého mŕtveho je tam jedna. Je ich príliš mnoho, ktovie koľko ich pribudne dnes. Či ich vôbec bude mať kto zapáliť.
V našom meste vyznávame Héru. Jej socha stojí v tieni chrámu. Akoby sa schovávala. Keď naše mesto ešte prosperovalo, bola k nám vždy milosrdná. Neraz sa stalo, že sa nám urodilo viac obilia, ako sme čakali, alebo sme dostávali z ďalekých krajín cenné dary. Čo z toho? V tejto vojne nám už asi nič nepomôže...
Konečne som tu. Dnes mám službu s Medveďom. Keby ste ho videli, nečudovali by ste sa tej prezývke. Budeme hliadkovať až do večera.
Niečo sa deje! Ozývajú sa hlasné poplašné trúby! Stráž z Veže musela niečo spozorovať. Pribieha k nám kapitán. „Chlapi pripravte sa, blížia sa k nám dva šíky hoplitov, Veža ich videla vylodiť sa na juhozápade.“ Len dva šíky? To určite nebude všetko, na to poznáme Mauríčanov až príliš dobre. Už sú tu. Máme ich na dohľad. Ha, vedel som to. Prišli aj s podporou, vidím ďalšie dva šíky, žeby lukostrelci? To nie je dobré. Naši lukostrelci sa stiahli dozadu. Proti hoplitom nemajú veľkú šancu. „Vrhači, príííprááviť!“, kapitán nás radí na svoje posty. Začalo to. „Terááz!“ Nestačili som ani napnúť prak a popri hlave mi preletel šíp. Máme proti sebe skúseného nepriateľa, ale my sme za hradbami a oni sa nemajú kam skryť. Hopliti sa nestačia dostať ani k hradbám, a už je ich len polovica. Sú v pasci. Naše hradby síce nie sú po predchádzajúcich útokoch v plnej sile, ale bez katapultov nemajú šancu. Z brány sa na nich vyrútili naši mečiari. Hopliti sú rozdrvení a lukostrelci sa dali na útek. Ďaleko nedôjdu. Ich lode už odplávali. Buď sa vzdajú, zomrú rukou mečiarov alebo sa vrhnú do príboja.
„Hurá! Hurá! Hurá!“ ozýva sa z celých hradieb. V tom zmätku som zabudol na Medveďa. Sedí opretý o múr a z pravej ruky na trčí šíp. Zlomí ho a vytiahne. „Hurá. Ešte šťastie, že som ľavák.“
Tento útok sme odrazili. Ale... Nie, niečo sa mi nepozdáva. Žeby bola maurícijská armáda už vyčerpaná? Bolo to príliš jednoduché.
Celý deň bolo ticho. Z Veže nehlásili žiadne prichádzajúce lode, avšak všetci sme na hradbách akýsi nepokojní. Ani kapitán, nám nepovolil oddych. Hodiny ubiehajú tak pomaly. Počasie sa ešte zhoršilo, začalo pršať. Slnko sme na oblohe ani poriadne nezazreli, no viem, že za chvíľu aj tak bude zapadať. Doniesli nám večeru, obed som nemal už pár týždňov. „Väčšiu žbrndu som ešte nejedol, a to už som jedol aj potkana pečeného na ohni.“ Medveď sa mi takto vždy snaží dodať chuť k jedlu, ale dnes mal obzvlášť pravdu. Viem, že zásoby sa už skoro celé minuli a od spojencov sme nedostali nič. Ak by sa vojna konečne skončila, vrátili by sa farmári naspäť domov a konečne by sa dalo všetko do poriadku. Nebudem sa klamať. Môj šiesty zmysel cíti niečo vo vzduchu. Niečo sa chystá.
Slnko už zapadlo, všade je tma. Dala by sa krájať. Mesiac je zakrytý oblakmi a prší čoraz silnejšie. Zo strážnej Veže sa ozvali trúby. Ani nemuseli. Počujem silné bubny. Akoby sa blížilo stádo slonov, ktoré si hrozivo pochodujú do rytmu. Všetci sa nemo dívame cez hradby. Zrazu sa zablýskalo. Pred hradbami sa zjavili zoradené šíky vojakov. Teraz už ich nebolo len pár. Boli toľkí, že sa nedalo rozoznať, kde končia ich rady a kde začína more. To zas vyzeralo ako nebo, pretože bolo osvetlené namiesto hviezd zápalnými loďami.
Stojíme ako zamrznutí. Kapitán je jediný, kto nestratil duchaprítomnosť. „Zoradiť! Nepočuli ste, zoráádiť!“ Pozerám sa okolo seba. Všetci vyzeráme vyľakane. Sakra. „Chlapy, toto je pravdepodobne náš posledný boj! Ale my nebojujeme len za seba. Bojujeme za naše ženy a deti, za naše mesto. A kým je v tomto meste jediný vojak, budeme ho brániť.“ Má pravdu. Môj otec pomáhal budovať toto mesto a ja som sa tu narodil. Budem bojovať až do konca. Dnes možno konečne pribudne pred chrámom moja sviečka, ak ju tam bude mať kto dať. No len tak ľahko im ju nedarujem! Zazneli nepriateľské trúby. „ Vrhači slobodného mesta Hosseini, PRIPRÁVIŤ!“ Ideme na to.