DeletedUser824
Hosť
Noc bola horúca ako vždy a hviezdy žiarili plameňom večného smädu ako predzvesť nečakaných udalostí tej noci. Juraj Hronských, zvaný Jorgen, pracne čistil a olejoval svoju koženú kazajku. Starostlivo ju uložil vedľa postele a pojal sa nabrúsiť meč. Ked skončil, skontroloval svoj prak, utiahol obe ramienka a vyčistil rukoväť. Povinnosť vojaka striedala povinnosť človeka. Sadol na poľnú posteľ, pre vojaka pridobrú, a položil pred seba misu, s úmyslom umyť si tvár. Predklonil sa a zdola sa na neho dívala v odraze hviezd zjazvená tvár s nespokojnou grimasou dlhej bolesti. Juraj v tej tvári hľadal svoju vlastnú, no nenachádzal ju. Čo je treba na to, aby muž stratil sám seba? Len jedno: stratiť iných.
Cézarova armáda postupovala chvatne a pohorské oblasti Velkej Moravy boli nehusto bránené dŕžavami. Jednu takú čerstvo dobytú osobne navštívil sám Cézar a očakával hlásenie.
"Ako to myslíš, Centurius, že neprežil nik?"
"Nik, cézar môj, len jeden. Bránili sa statočne. I deti a ženy sa chopili zbraní a odmietli sa podvoliť." Cézar sa počudoval toľkému vzdoru a dal si zavolať jediného preživšieho.
"Tvoje oči sa dívajú do mojich a vidia v nich vraha, čím si to zaslúžim?"
"Vraždou všetkých, ktorých som miloval a tým, že si vzal za svoju Zem, ktorá ti nepatrí."
"Ostrý más jazyk. Je aj tvoj meč taký ostrý?"
"Moje slová nie su ostré, ak ostrou nenazývaš pravdu samotnú."
Jurko v zlosti, sám na seba, odkopol misu z pod nôh a natiahol sa na posteľ. "Už dva mesiace sa lopotíme v tejto polopúšti, Rimanovi nikdy nie je dosť." premýšľal Juraj. "Pred dvoma dňami to ohavné dobývanie. Sedemsto našich mŕtvych. Našich..." Jurajom trhlo. "Ako ich môžem nazvať našich? Čo sa to so mnou deje? Kde je ten hnev? Tá nenávisť? Môžem ho zabiť bez toho spravodlivého hnevu?" Usmial sa. Už dávno si predsa uvedomil, že žiaden hnev neospravedlní ten čin. Bude vrahom. Ale zavraždí vraha. "A teraz, konečne, prišiel sám Cézar. Inšpekčne." Potichu sa zasmial, aby zahnal to vzrušenie, ktoré mu zaplavilo jeho slovanskú krv. Jeho dlhorocný plán konečne dospeje do finále. Štyri dlhé roky v rímskej legii, kde každá rana bolí dvojnásobne, štyri roky sebapopierania. "Zavraždím vraha, vraha mojej krvi, pomstím svoju zem." -bolo jeho mantrou a tá mu dovolila zotrvať.
"Aká je tvoja odpoveď? Budeš mi teda slúžit? Nechcem tvoje srdce, chcem len tvoj meč. Na oplátku dostaneš prak a dobrý žold. Budeš mi slúžiť?"
Jurko sklonil hlavu len na okamih: "Budem." A v hlave, či srdci, zkŕsla myšlienka zrodená čerstvou krvou, ako na Cézarovi svätú pomstu vykoná.
Tábor bol tichý a Jurajove kroky sa stratili v zvukoch púštnej noci. Svoju slovanskú dýku zovrel v ruke pod tunikou a vybral sa na okraj tábora k cézarovmu stanu. V tej chvíli však ostal zmrazený na mieste. Po tábore sa rozľahol zvuk strážneho rohu a spustil sa poplach. Do tábora vtrhli púštni nomádi- na revanš krvavej bitke zpred dvoch dní. Rýchlymi krokmi dospel pred cézarov stan a na zemi videl štyri mŕtve telá cézarovej stráže. Skočil do stanu, dýku pripravenú k útoku. Dnu dvaja. Len toľkí dostali sa k cézarovi. Ten, s nožom na hrdle, pozrel v oko Jurkovi a tu sa im dvom zastavil svet.
Cézar si hneď uvedomil, že Jorgen Slovan je tu priskoro, aby dospel na pomoc. V mysli mu vyvstaval obraz z dávnych dní, kde na krvavej chladnej zemi na kolenách hrdý Slovan s nesklonenou hlavou hľadí mu bez strachu do očí a pochopil. Ten istý pohľad Jurko mal, lež teraz už Cézar bol zto vidieť tú bolesť a ten hnev, ktorý tú tvár znetvoril. A predsa bol jurkov pohľad čímsi inakší...
Jurko v chladnej rozvahe vrhol dýkou, záblesk čepele a muž s nožom mŕtvy padá k zemi. Cézarovi po tvári steká jedna kvapka krvi. Druhý skočí na Jurka, no ten sa ľahko vyhne, meč mu vykrúti a bodne. Tak tam stoja, Jurko, Cár, bez slov a porozumení. Jurko zviera meč, zviera silno, lež nebodne. Bo jak je Slovanovi láska k blížnemu a zemi svojej vlastná, tak je mu zrada cudzia. Do stanu vbehne stráž a chopí sa Jurka, no cézar, stále na zemi, odplaší ich posunkom.
"Zachránil si ma Jorgen Slovan." vraví Cézar slabým hlasom. Jurko pustí na zem meč a hovorí: "Zachránil."
Jurko Hronských, zvaný Jorgen, desať rokov doslúžil v cézarovej légii a hoc verný Veľkej Morave, čistokrvnú Rímanku si vzal za ženu. A i keď jeho duša naveky zostala slovanská, v srdci bol až do konca svojich dní vojakom verným svojmu cézarovi.
Zrada slovanskému srdcu nepristojí, narazí a rozstriešti sa. Jurko sedí na posteli, staré kosti už mu nedovolia hrdo sa vrhnúť do boja. No aj tak v jednej ruke zviera svoj meč a v druhej cézarov prak.
Čo je treba na to, aby muž našiel stratenú tvár? Nič, vráti sa sama v okamihu jediného dňa...
Cézarova armáda postupovala chvatne a pohorské oblasti Velkej Moravy boli nehusto bránené dŕžavami. Jednu takú čerstvo dobytú osobne navštívil sám Cézar a očakával hlásenie.
"Ako to myslíš, Centurius, že neprežil nik?"
"Nik, cézar môj, len jeden. Bránili sa statočne. I deti a ženy sa chopili zbraní a odmietli sa podvoliť." Cézar sa počudoval toľkému vzdoru a dal si zavolať jediného preživšieho.
"Tvoje oči sa dívajú do mojich a vidia v nich vraha, čím si to zaslúžim?"
"Vraždou všetkých, ktorých som miloval a tým, že si vzal za svoju Zem, ktorá ti nepatrí."
"Ostrý más jazyk. Je aj tvoj meč taký ostrý?"
"Moje slová nie su ostré, ak ostrou nenazývaš pravdu samotnú."
Jurko v zlosti, sám na seba, odkopol misu z pod nôh a natiahol sa na posteľ. "Už dva mesiace sa lopotíme v tejto polopúšti, Rimanovi nikdy nie je dosť." premýšľal Juraj. "Pred dvoma dňami to ohavné dobývanie. Sedemsto našich mŕtvych. Našich..." Jurajom trhlo. "Ako ich môžem nazvať našich? Čo sa to so mnou deje? Kde je ten hnev? Tá nenávisť? Môžem ho zabiť bez toho spravodlivého hnevu?" Usmial sa. Už dávno si predsa uvedomil, že žiaden hnev neospravedlní ten čin. Bude vrahom. Ale zavraždí vraha. "A teraz, konečne, prišiel sám Cézar. Inšpekčne." Potichu sa zasmial, aby zahnal to vzrušenie, ktoré mu zaplavilo jeho slovanskú krv. Jeho dlhorocný plán konečne dospeje do finále. Štyri dlhé roky v rímskej legii, kde každá rana bolí dvojnásobne, štyri roky sebapopierania. "Zavraždím vraha, vraha mojej krvi, pomstím svoju zem." -bolo jeho mantrou a tá mu dovolila zotrvať.
"Aká je tvoja odpoveď? Budeš mi teda slúžit? Nechcem tvoje srdce, chcem len tvoj meč. Na oplátku dostaneš prak a dobrý žold. Budeš mi slúžiť?"
Jurko sklonil hlavu len na okamih: "Budem." A v hlave, či srdci, zkŕsla myšlienka zrodená čerstvou krvou, ako na Cézarovi svätú pomstu vykoná.
Tábor bol tichý a Jurajove kroky sa stratili v zvukoch púštnej noci. Svoju slovanskú dýku zovrel v ruke pod tunikou a vybral sa na okraj tábora k cézarovmu stanu. V tej chvíli však ostal zmrazený na mieste. Po tábore sa rozľahol zvuk strážneho rohu a spustil sa poplach. Do tábora vtrhli púštni nomádi- na revanš krvavej bitke zpred dvoch dní. Rýchlymi krokmi dospel pred cézarov stan a na zemi videl štyri mŕtve telá cézarovej stráže. Skočil do stanu, dýku pripravenú k útoku. Dnu dvaja. Len toľkí dostali sa k cézarovi. Ten, s nožom na hrdle, pozrel v oko Jurkovi a tu sa im dvom zastavil svet.
Cézar si hneď uvedomil, že Jorgen Slovan je tu priskoro, aby dospel na pomoc. V mysli mu vyvstaval obraz z dávnych dní, kde na krvavej chladnej zemi na kolenách hrdý Slovan s nesklonenou hlavou hľadí mu bez strachu do očí a pochopil. Ten istý pohľad Jurko mal, lež teraz už Cézar bol zto vidieť tú bolesť a ten hnev, ktorý tú tvár znetvoril. A predsa bol jurkov pohľad čímsi inakší...
Jurko v chladnej rozvahe vrhol dýkou, záblesk čepele a muž s nožom mŕtvy padá k zemi. Cézarovi po tvári steká jedna kvapka krvi. Druhý skočí na Jurka, no ten sa ľahko vyhne, meč mu vykrúti a bodne. Tak tam stoja, Jurko, Cár, bez slov a porozumení. Jurko zviera meč, zviera silno, lež nebodne. Bo jak je Slovanovi láska k blížnemu a zemi svojej vlastná, tak je mu zrada cudzia. Do stanu vbehne stráž a chopí sa Jurka, no cézar, stále na zemi, odplaší ich posunkom.
"Zachránil si ma Jorgen Slovan." vraví Cézar slabým hlasom. Jurko pustí na zem meč a hovorí: "Zachránil."
Jurko Hronských, zvaný Jorgen, desať rokov doslúžil v cézarovej légii a hoc verný Veľkej Morave, čistokrvnú Rímanku si vzal za ženu. A i keď jeho duša naveky zostala slovanská, v srdci bol až do konca svojich dní vojakom verným svojmu cézarovi.
Zrada slovanskému srdcu nepristojí, narazí a rozstriešti sa. Jurko sedí na posteli, staré kosti už mu nedovolia hrdo sa vrhnúť do boja. No aj tak v jednej ruke zviera svoj meč a v druhej cézarov prak.
Čo je treba na to, aby muž našiel stratenú tvár? Nič, vráti sa sama v okamihu jediného dňa...
a niektoré pasáže sú silené...ale Téma je téma,vrhač je vrhač a vrhač má prak