DeletedUser
Hosť
Slnko žiarilo na čistej oblohe nad polis Theira. Svet sa zdal pokojným miestom pre život, o to viac v príjemnej pohodlnosti, ktorej sa dostalo vrhačovi Jurkovi, jedného z posádky mestskej stráže, ktorý si s nohami na stole sŕkajúc hroznový džús z mestských vínnych sadov užíval pohodu všedného dňa. Naraz sa rozleteli dvere na prízemí strážnej veže a objaví sa zaprášená prilba spod ktorej sa hrubým hlasom ozvalo „Blíži sa nepriateľská jednotka z Aytenu!“. Jurko sa, pomaly zložiac nohy z dreveného stola, so suchým hlasom spýtal „Vzdialenosť?“. „Takmer nám už klopú na bránu.“ Juro s prikývnutím vstal, utiahol si opasok na koženej zbroji a chopiac sa jeho najlepšieho priateľa, vyztuženého praku, smelo vykročil k mestskej bráne.
Jednotka už bola nastúpená s vypnutými hruďami počúvala posledné rozkazy veliteľa. Na protiľahlom kopci sa začali objavovať postavy nepriateľského pluku. Hrdo vzpriamený bojovníci bez pohnutia brvy čakali na povel k útoku. Naraz sa bojiskom ozval mohutný výkrik „Do niiich! Za Theiru, za nás!“ a dav ozbrojencov vyrazil vpred naproti svojim súperom. Prvý v čele napriahol prakom a rozbil lebku jedného zo súperov, tu ďalší spolubojovník prekrojil mečom ako cez maslo pás inému, hneď vedľa zas padol jeden Theiran naskrz prebodnutým kopijou nepriateľa. Vo vduchu sa víril prach s pachom čerstvej krvi, šírili sa zvuky zbraní a trhania mäsa prehlušené len výkrikmi padlých bojovníkov a pokrikmi na zvýšenie morálky. Vzduchom zasvišťal roj šípov a z hradieb sa zosypalo mračno na bokom stojacu ozbrojenú rotu Ayťanov, z ktorích sa mnohí s hrmotom zosypali v kŕčoch a bolestiach na zem. Z opačnej strany bojiska sa s prudkým výmykom trhlo niekoľko katapultov, vymrštiac balvany na hradby, z ktorých následne zostal len štrk zmiešaný s krvou jeho obrancov. „Vpred!“, ozval sa výkrik veliteľa nepriateľskej armády, keď svojou početnou prevahou začínali nakláňať váhy víťazstva v ich prospech.
Dierou v mohutných hradbách sa začali predierať prvý bojovníci, keď sa ozval úder a než stihlo malátne mŕtve telo dopadnúť na zem, zaznel ďalší ešte hlasnejší a prístojaci Ayťan padal k zemi tiež. Vojsko zastavilo postup a tí čo sa prizreli videli skrz svetlo prenikajúce cez dieru v hradbách statnú postavu vrhača Jura. Ohromná stavba sa týčila s pevným postojom a očami prebodávajúce sa až do srdca súperov. „Zabite ho!“, zvolal veliteľ stojaci na samom konci postupujúceho vojska. Akonáhle sa však pohol prvý z bojovníkov, preletela vzduchom jeho sánka a pár zubov. Juraj bleskurýchle napriahol ďalšiu strelu, ktorá sa nekompromisne zaborila do hrude ďalšieho soka, zlomiac mu niekoľko rebier. Vojsko opäť zastalo s údivom a strachom v očiach. „No tak je to len jeden úbohý Theiran, naňho!“. Vtedy sa rozbehol Juraj, vymrštil ďalší kameň zasahujúc súperove hrdlo, ktorý sa dusiac hodil na kolená. V prudkom šprinte rozbehnutý Juraj ho ešte zasiahol kolenom do tváre a následným výskokom dopadol na hruď iného bojovníka. Padajúc k zemi vhodil do praku ďalší kameň, ktorý v krátkom momente urazil lícnu kosť rozbiehajúceho sa Ayťana. Urputný boj sa strhol medzi Jurajom a Ayťanmi a ich počty bojaschopných chlapov sa rýchlo znižoval. Keď dochádzala mu z kapsy zásoba kameňov, neštítil sa Juraj pozdvihnúť meč , tu zacieliť kopijou, tam uštedriť poriadne úder päsťou len aby ochránil polis, na ktorom mu tak záležalo. Unikol zásahu šípom, preskočil nízky útok súpera a vykryl i bodnutie kopijou neustále rubajúc nepriateľov. Už už bol pri veliteľovi, ktorého strach v očiach mal vlastný strach v očiach, keď sa naňho vyrútila harpia a vytrhla ho od zeme zabodnúc sa mu do ramena svojimi pazúrmi. Nečakal, vytiahol spoza chrbta dýku a prerezal harpii šlachy, kým ešte nebol príliš vysoko. Dopadnúc v kotrmelci na zem vrhol dýku na veliteľa no v letku sa zabodla len do nastavenej paže fučiaceho minotaura. Za sebou už počul dupot krokov posíl. Nepriateľský veliteľ naposledy zavelil na útok no sám sa dal s niekoľko člennou osobnou ochrankou na útek. Juraj nelenil vytiahol malý lesný roh ktorý mu visel pri páse a zatrúbil naň, keď okolo neho prebehli posily, ktoré začali odrážať útok Ayťanov. Naraz sa z neba zniesol Pegas, pristál pri Jurajovi, ktorý naň okamžite nasadol a popohnal ho za utekajúcimi zbabelcami. V momente, keď už si veliteľ myslel že sú dostatočne ďaleko sa sčista jasna zjavil pred nimi zoskakujúc z chrbta svojho nebeského žrebca.
Vystrašený veliteľ postrčil ochranku napred, no tí sa razom ocitli na druhom brehu. Posledné kroky chýbali Jurovi k po zemi sa plaziacemu veliteľovi, ktorý so slzami na krajíčku prosil o zľutovanie. Vytiahol z kapsy jeden z posledních kameňov, vložil ho do praku a pridržal si roztrasené telo jeho obete nohou postaviac sa mu na hruď. „Oznám všetkým, že si bol porazený jedným úbohým Theiranom.“ „Takže ma necháš žiť?“, s nádejou v hlase sa spýtal veliteľ. „Nie.“, zaznela odpoveď a okolím sa ozvalo hlasné chrupnutie lebky.
Jednotka už bola nastúpená s vypnutými hruďami počúvala posledné rozkazy veliteľa. Na protiľahlom kopci sa začali objavovať postavy nepriateľského pluku. Hrdo vzpriamený bojovníci bez pohnutia brvy čakali na povel k útoku. Naraz sa bojiskom ozval mohutný výkrik „Do niiich! Za Theiru, za nás!“ a dav ozbrojencov vyrazil vpred naproti svojim súperom. Prvý v čele napriahol prakom a rozbil lebku jedného zo súperov, tu ďalší spolubojovník prekrojil mečom ako cez maslo pás inému, hneď vedľa zas padol jeden Theiran naskrz prebodnutým kopijou nepriateľa. Vo vduchu sa víril prach s pachom čerstvej krvi, šírili sa zvuky zbraní a trhania mäsa prehlušené len výkrikmi padlých bojovníkov a pokrikmi na zvýšenie morálky. Vzduchom zasvišťal roj šípov a z hradieb sa zosypalo mračno na bokom stojacu ozbrojenú rotu Ayťanov, z ktorích sa mnohí s hrmotom zosypali v kŕčoch a bolestiach na zem. Z opačnej strany bojiska sa s prudkým výmykom trhlo niekoľko katapultov, vymrštiac balvany na hradby, z ktorých následne zostal len štrk zmiešaný s krvou jeho obrancov. „Vpred!“, ozval sa výkrik veliteľa nepriateľskej armády, keď svojou početnou prevahou začínali nakláňať váhy víťazstva v ich prospech.
Dierou v mohutných hradbách sa začali predierať prvý bojovníci, keď sa ozval úder a než stihlo malátne mŕtve telo dopadnúť na zem, zaznel ďalší ešte hlasnejší a prístojaci Ayťan padal k zemi tiež. Vojsko zastavilo postup a tí čo sa prizreli videli skrz svetlo prenikajúce cez dieru v hradbách statnú postavu vrhača Jura. Ohromná stavba sa týčila s pevným postojom a očami prebodávajúce sa až do srdca súperov. „Zabite ho!“, zvolal veliteľ stojaci na samom konci postupujúceho vojska. Akonáhle sa však pohol prvý z bojovníkov, preletela vzduchom jeho sánka a pár zubov. Juraj bleskurýchle napriahol ďalšiu strelu, ktorá sa nekompromisne zaborila do hrude ďalšieho soka, zlomiac mu niekoľko rebier. Vojsko opäť zastalo s údivom a strachom v očiach. „No tak je to len jeden úbohý Theiran, naňho!“. Vtedy sa rozbehol Juraj, vymrštil ďalší kameň zasahujúc súperove hrdlo, ktorý sa dusiac hodil na kolená. V prudkom šprinte rozbehnutý Juraj ho ešte zasiahol kolenom do tváre a následným výskokom dopadol na hruď iného bojovníka. Padajúc k zemi vhodil do praku ďalší kameň, ktorý v krátkom momente urazil lícnu kosť rozbiehajúceho sa Ayťana. Urputný boj sa strhol medzi Jurajom a Ayťanmi a ich počty bojaschopných chlapov sa rýchlo znižoval. Keď dochádzala mu z kapsy zásoba kameňov, neštítil sa Juraj pozdvihnúť meč , tu zacieliť kopijou, tam uštedriť poriadne úder päsťou len aby ochránil polis, na ktorom mu tak záležalo. Unikol zásahu šípom, preskočil nízky útok súpera a vykryl i bodnutie kopijou neustále rubajúc nepriateľov. Už už bol pri veliteľovi, ktorého strach v očiach mal vlastný strach v očiach, keď sa naňho vyrútila harpia a vytrhla ho od zeme zabodnúc sa mu do ramena svojimi pazúrmi. Nečakal, vytiahol spoza chrbta dýku a prerezal harpii šlachy, kým ešte nebol príliš vysoko. Dopadnúc v kotrmelci na zem vrhol dýku na veliteľa no v letku sa zabodla len do nastavenej paže fučiaceho minotaura. Za sebou už počul dupot krokov posíl. Nepriateľský veliteľ naposledy zavelil na útok no sám sa dal s niekoľko člennou osobnou ochrankou na útek. Juraj nelenil vytiahol malý lesný roh ktorý mu visel pri páse a zatrúbil naň, keď okolo neho prebehli posily, ktoré začali odrážať útok Ayťanov. Naraz sa z neba zniesol Pegas, pristál pri Jurajovi, ktorý naň okamžite nasadol a popohnal ho za utekajúcimi zbabelcami. V momente, keď už si veliteľ myslel že sú dostatočne ďaleko sa sčista jasna zjavil pred nimi zoskakujúc z chrbta svojho nebeského žrebca.
Vystrašený veliteľ postrčil ochranku napred, no tí sa razom ocitli na druhom brehu. Posledné kroky chýbali Jurovi k po zemi sa plaziacemu veliteľovi, ktorý so slzami na krajíčku prosil o zľutovanie. Vytiahol z kapsy jeden z posledních kameňov, vložil ho do praku a pridržal si roztrasené telo jeho obete nohou postaviac sa mu na hruď. „Oznám všetkým, že si bol porazený jedným úbohým Theiranom.“ „Takže ma necháš žiť?“, s nádejou v hlase sa spýtal veliteľ. „Nie.“, zaznela odpoveď a okolím sa ozvalo hlasné chrupnutie lebky.
Slušný záver. Dávam štyri.