Povesť - alane

Stav
Uzavreté pre ďalšie odpovede.

DeletedUser

Hosť
Bolo to dávno. Tak dávno, že aj bohom sa snáď tie časy zdajú vzdialené a spomienky na ne zahalené striebristým závojom času. Len bohovia však presne vedia aké obrovské obete a utrpenie si vyžiadala táto udalosť.
V tých dobách bol Grepolis veľkou a prosperujúcou ríšou na jedinom obrovskom kontinente, kde v pokoji spolunažívali ľudia a mýtické bytosti. Klasy sa na jeseň prehýbali pod váhou obilia, voda sa hemžila rybami a v horách pobiehala zver. Na severovýchode krajiny sa týčila majestátna hora a pod ňou učupené bájne mesto Grepolis, najväčšie a najbohatšie zo všetkých. A práve v meste kultúry a bohatstva žil mladý Akakios. Matka mu zomrela keď bol ešte dieťa, o svojom otcovi nič nevedel a tak sa Akakios stal učňom svojho strýka vo vychýrenej Grepoliskej knižnici. Staral sa o vzácne zväzky, ktoré opisovali pradávne bitky a odvážne skutky bájnych hrdinov a predstavoval si, že prežíva tieto dobrodružstvá na vlastnej koži a pomáha ľuďom.
Jedného letného rána, práve keď sa slnko lenivo vykotúľalo spoza tieňa hory, všimol si Akakios nevšedný mrak, ktorý sa rýchlo blížil od mora. Čím bližšie mrak bol, tým bol tmavší a hrozivejší, až napokon, presne nad Akakiosovou hlavou, sformoval sa z mraku silný vzdušný vír. Vietor obklopil Akakiosa a ten, ohromený, zrazu začul burácajúci hlas: “Len ty môžeš zachrániť mesto! V hodine najvyššej, v chráme nájdi odpovede a svoj osud naplň!“.
A ako vietor náhle prišiel, tak aj ustal a zanechal Akakiosa samotného, s úžasom hľadiaceho na rozmetané trosky v kruhu okolo neho. Nestihol sa Akakios však ani poriadne spamätať, keď sa odrazu zem začala triasť, vzduch rozvibroval strašlivý škrekot a vzápätí sa ozval srdcervúci nárek. Akakios čo najrýchlejšie vybehol z dvora na ulicu a pred očami sa mu zjavilo hotové dielo skazy. Zemetrasenie neustávalo, budovy sa rúcali, ľudia kričali a v koryte miestnej riečky miesto vody bublala síra, z ktorej tu a tam vyletovali ohnivé gule.
Tu sa zrazu zem o pár metrov ďalej otvorila a pohltila štyri domy. Akakios rýchlo pribehol na pomoc susedovi, ktorý sa len len stačil zachytiť svojho pluhu a vytiahol ho z okraja priepaste. Veľkolepá prasklina sa však neustále zväčšovala, plnila sa morskou vodou a sťahovala so sebou okolité budovy, ľudí i zvieratá. Bolo to, akoby niečo trhalo krajinu na kusy sťa papier. Vzduch sa naplnil štipľavým dymom a Akakios rýchlo pochopil, že musia preč.
Keď zadýchaní konečne dorazili k agore, zemetrasenie pomaly ustalo. Zhromaždili sa tu takmer všetci, ktorí prežili. Všade sa vznášal popol z horiacich budov a ticho prerušoval iba plač a občasné výkriky. Po chvíli prišiel na voze nešťastný rybár, ktorý žil na pobreží a so slzami v očiach opisoval rovnaké nešťastie: „Zem sa roztrhla! Moja žena bola na opačnej strane. Myslel som, že až to skončí, prepláva ku mne naspäť, ale miesto, kde stojí môj dom je už za horizontom!“
Akakios sa pozrel do očí zúfalého muža a rozhodol sa, že bude veriť hlasu, ktorý počul vo vetre.
Chrám bol neďaleko a napriek zemetraseniu, jeho stĺpy ešte stále pevne držali. Akonáhle Akakios vstúpil dnu, okolo sochy začali lietať blesky a v dyme sa zjavila postava samotného Dia. Hromovým hlasom mu povedal: „Dobre, že si prišiel. Mám pre teba dôležité poslanie! Akakios, ty si syn boha. Máš moc postaviť sa stvoreniu, ktoré ničí tvoj svet. Je to nebezpečná úloha, ale musíš ju vykonať ty. Bohovia nemôžu priamo zasiahnuť na zemi a toto stvorenie ešte nemalo uzrieť svetlo sveta. Je to stvora mocnejšia ako ktorákoľvek iná, uväznenili sme ju v hore, kde mala zotrvať až do konca sveta, ale kúzla boli prelomené. Si môj synovec a preto môžeš vládnuť môjmu meču. Choď na vrchol hory - tam kde rieka pramení a zabi túto príšeru.“
Zeus zmizol a pri nohách jeho sochy sa objavil meč v podobe blesku. Akakios nemohol uveriť, že by práve on bol poslom samotných bohov, ale keď objal prstami rukoväť, pocítil chvenie pri srdci a odrazu vedel, že meč mu skutočne patrí. Pomyslel si na všetky tie báje, ktoré kedy čítal a sníval o nich a odhodlane vyrazil na cestu.
Držať sa rieky nebolo jednoduché, keďže z nej prskala síra a plamene, ale snažil sa ju mať celý čas v dohľade. Cesta k prameňu bola veľmi vyčerpávajúca a trvala mu celé dva dni. Za ten čas sa zem triasla a trhala ešte mnoho-krát a škrekot príšery bol čoraz silnejší a neznesiteľnejší. Na tretí deň konečne dorazil k prameňu a to čo videl, mu vyrazilo dych.
Príšera bola veľká ako dom, mala sedem hláv a na každej tri obrie kly. Sedela na prameni a striedavo chŕlila síru a vydávala šialený škrekot, z ktorého padali stromy naokolo. Zakaždým, keď pleskla chvostom o zem, Akakios spadol z nôh a vedel, že sa odtrhla ďalšia časť krajiny. Nebol si istý ako príšeru zabije, no nemal na výber ak chcel zachrániť mesto, ktoré bolo jeho domovom.
Nadýchol sa zhlboka, pohladil ťažký strieborný kľúč od knižnice, ktorú tak miloval a odvážne sa vyrútil z ukrytu. Uskočil pred ostrými klami jednej z hláv a ešte v polo-letku zaťal úžasný Diov meč do jej krku. Príšera zaškrečala tak strašne, že mal pocit akoby sa mu hlava mala rozletieť na milión kúskov a preto musel ustúpiť. Šmykom pristál v blzkom kroví a zvažoval svoj ďalší postup. Vedel, že ozruta je oveľa silnejšia aj napriek jeho meču a požehnaniu od bohov. Našťastie však bolo stvorenie síce obrovské, ale pomerne pomalé a nemotorné. Akakios si napchal do uší lístie a sústredil sa na chvost, ktorý robil najväčšiu škodu. Bojoval dlho a odhodlane, uskakoval pred spŕškami síry, ohňom a klami a urputne sekal stvoru do jazykov, aby prestala škriekať.
Boj trval deň a noc, až napokon sa Akakiosovi podarilo z posledných síl useknúť šlachovitý chvost a bodnúť bleskový meč oblude priamo do srdca. Ozvalo sa posledné odporné zachrčanie, pod mŕtvym telom obludy sa prepadla zem a nastalo ticho.
Akakios, na pokraji svojich síl a ťažko zranený sa zviezol povedľa posledného stojaceho stromu a pozrel do údolia. Z vrchola hory mohol vidieť skazu, ktorú príšera zavinila. Jeho oči sa zaleskli pri pohľade na rozložitú strechu Grepoliskej knižnice, spopod ktorej sa valil hustý čierny dym, no útechu našiel pri pohľade na agoru, hemžiacu sa ľuďmi, ktorých svojim hrdinským činom zachránil.
Veľké mesto Grepolis bolo z časti uchránené, avšak mnohé iné mestá boli v troskách. Kontinent sa roztrhal na ostrovy, úroda bola spálená, rodiny a ríša rozdelená. Napriek tomu, že pokoj a mier bolo jediné, čo si Akakios naozaj želal, jeho víťazstvo prišlo neskoro. Ľudia postupne začali stavať nové mestá na vzniknutých ostrovoch, no nedostatok surovín a to, že sa nevedeli dohodnúť, ktoré mesto bude ríši Grepolis vládnuť, vyústilo do hádok a bojov. Od tých čias mestá a ostrovy bojujú proti sebe a snažia sa ovládnuť svet. Ľudia skrotili mýtické stvorenia, aby im v tomto boji pomáhali a miesto rybárskych, stali sa majstrami v stavbe bojových lodí.
Akakiosove zranenia boli smrteľné a na vrcholku hory zavrel svoje ľudské oči posledný krát. Ako boh sa však pridal k svojím predkom na Olympe a jeho dobré srdce ho predurčilo k pomoci ľuďom. Hovorí sa, že bdie nad mestami, kde sú ľudia spravodliví a čestní a prináša pomoc a pokoj tam, kde už ľudia strácajú nádej.
 
Naposledy upravené moderátorom:

DeletedUser

Hosť
Dík a sorry za preklepy, nestíham, takže to bolo strašne narýchlo a je ich tam určite požehnane :)
 

DeletedUser

Hosť
Jo, čas v súťaži je, ale ja ho nemám :) Je to trochu upravené - pravdu povediac netuším či by sa Akakios mal skloňovať ako Akakiosove oči, alebo Akakiove oči, ale to už nebudem riešiť :)))
 
Stav
Uzavreté pre ďalšie odpovede.
Hore